Skalisko

Ten rebel si myslí... myslí... myslí...
Celým telom sa jej rozlievalo teplo, cítila ako sa jej do líc hrnie krv a jej myšlienky zaplavovali nemravné myšlienky... (Dostatočná schopnosť mágie)
Sakra prečo nedokážem myslieť? Kurva... Ona... Ja... No svoje pocity stále nemala pod kontrolou a tak prehltla lačnú slinu. Chcela sa na ňu vrhnúť, roztrhať tie drobné kusy látky, ktoré nazývala odevom.
No nemohla, jej sa ani nepáčia ženy.
Sucho... prečo je mi tak sucho v ústach... potrebujem sa napiť vína... Alebo aspoň trocha Miazy... a tak odvrhla pohľad, aby nikto nevidel jej pýriacu sa tvár.
"Zastav sa v našom tábore Fúzatého... Mám pre teba niečo... Špeciálne." a rýchlou chôdzou opustila centrum mesta.

V tábore sa rozoznel šum, rozšírili lačné pohľady v očiach. Boli tam všetci, ktorý niečo znamenali. Každí v ťažkej zbroji, plný pohľadu po hanebnostiach a krvi (ktoré najradšej spájali).
Možno v tej chvíli si mohla Nullam uvedomiť, že je niečo zlé, dotyk mágie, ktorý bol odlišný od tej jeho. Samozrejme, v cechu akým bol tento sa očakávala nejaká tá magická podpora, no žiaden s takou silou tam by byť nemal.
V tej chvíli sa odhalil, ako zjavenie zo samotného pekla. Bol takmer nahý, tmavomodrej farby. Simian. No to, čo upútalo zrak boli telesné úpravy, ktoré prežil. Hrudník od pohlavia vyššie mal zošitý, ako po zvláštnom a úchylnom reze pri komplikovaných pôrodoch. Jeho uši, pýcha Simianskej rasy mal roztrhané, takmer ľudskovyzerajúce. No najhoršie boli ústa nasilu prepálené, aby pery sa scelili a vytvoril tak podivné vezenie jeho slov. Keď prehovoril, šepkal...
"Twaig"
Tvoja obeť sedela v kúte, stále rozpálená... Zdalo sa že si uvedomila tvoje kúzlo... Začínalo tu byť horko...

Twaig

Ozvali sa hrdelné zvuky, vychádzajúce z jeho úst. Až o chvíľu sa dalo zistiť, že je to jeho smiech.
"Nie som Fúzatý, náš vodca vedie diskusiu s rodom di Murgar pri pohári vína. On nás chce na jednu prácu, spolu s Modrými barbarmi a Bronzovým kráľom. Ty tu nie si od toho aby si nám slúžila..."
Prístúpil k tebe bližšie, jemne odhrnul tmavé líce v náznaku úškrnu.
"Si tu preto že ovládaš niekoho z nás. A vieš čo robíme s takými ktorý sa nám vzoprú?"
Premýšľal, aký trest si zaslúži. Byť opakovane znásilnená cechom by bola pre ňu skôr slasť, ako trest. Naša malá kurvička...
"No ja našťastie nad tebou nerozhodujem... Zdá sa že ideme na hrad sa porozprávať s naším pánom, čo na to hovoríš?"

Twaig

Jej dotyk na jeho vrásčitý ramene ním ani nepohol. (Nedostatočná inteligencia) No neodstrokol ju, len sa ku nej priblížil a zašepkal.
"Ja nie som ten druh mága... Ja som žoldnier. Žoldnier využíva iba sílu..." Pár krát sa na nu ešte zadíval, potom sa otočil smerom na obeť zvodného kúzla sukuby. "No nikto nesmie vedieť kto je náš najslabší článok nie je to tak? Ak by sme ťa nechali a ďakovali, rozkecala by si to príliš rýchlo a príliš Ďaleko... radšej ťa mať ako príklad, no nie je tak?"
Dotkol sa jej pier, ak mu to dovolila. Nemal chuť sa s ňou zahrávať.
"Čo vieš o troch cechoch Usiany? Ktoré sú podľa teba najslabšie?" Vyslovil obozretne, zatiaľ čo ju viedol ulicou... Bol silnejší ako ona... Vedel to...

Twaig

Zdalo sa mu to, alebo je tá háveď drzá? no nechal to tak, vedel, že nemá právo súdiť. Nepoznala ich veliteľa, chlapíka čo zabíja po stovkách.
Stáli pred bránou sídla, kde armáda sa šikovala v radoch. Žiaden na nich nepozrel, no ani žiaden ich nezastavil.
Stál pred sídlom, počul smiech, výkriky hnevu a niekedy aj hlasné ryhanie čo im hrdlo ráčilo. Otvorili sa majestátne dvere a Twaig sa uklonil. Bola to dcéra lorda, musel byť pozorný.
"Koho to sem vedieš zohavená tvár? Myslíš že s takým to darčekom získate od otca vyšší žold?" Lady si prezrela jej postavu, jej tvár a výrazné boky, a až po chvíli si prešla jazykom mlstne po hornej pere. "Aj keď taký dar sa neodmieta. Otrokyňa, z akej časti ríše pochádzaš?" Prišla ku nej, dotkla sa jej prs a jemne ich stlačila. "Zdá sa že budeš mojou nohou hračkou, alebo chceš radšej počúvať nudné politické monológy?" V jej očiach bolo vidieť túžbu a hlad.
Aea di Murgar mávla rukov na Twaiga, nenechalo ho vysvetliť dôvod príchodu. No ten ani neodvrával. Na zničených perách sa mu roztiahol úsmev. Dokonalý trest....

Nullam

Sledovala ho a kráčala vedľa neho pozorne. Prechádzala pomedzi stráže, vojakov a bola svedkom aj nejakých divných vecí. V zásade však držala ústa a krok kým neprešli obrovskou bránou a v jej očiach nezaznel ženský hlas.
Už si len myslela, že ju zatiahol na nejaké bezvýznamné miesto, ale keď počula jej hlas a spôsob reči či oblečenie pochopila, že musí byť dcérou lorda. Kým jej to však doplo prestala si všímať ich reči a prebudilo ju len to, že ju začala obchytkávať na jej najväčšej pýche. Jemne mykla rukou a zapudila v sebe reflex, ktorým jej chcela vraziť, ale stálo ju to veľa sebaovládania.
,, Nie som otrokyňa. Som slobodná, plnoprávna žena. Pochádzam z Plagusis."
Opravila ju pokojne aj s kúskou arogancie. Videla v jej očiach, že sa jej zapáčilo jej telo. Musela byť opatrná, ani nie veľmi odvážna ani nie veľmi zbabelá.
,, Popravde som nikdy nemala rada tie prázdne a nezmyselné reči a čo sa týka hier... rada sa hrá."
Prikývla a ľahko na ňu žmurkla.

Aea di Murgar

"Takže volíš hry iného žánru ako politické, slobodná žena?" posledné slová vyslovila tak, aby bolo jasné že to je irónia. Bola dcérou lorda známeho ako neúprosný... Mohla si to dovoliť.
"Môžem ti ponúknuť svoju spoločnosť a príjemnú prechádzku, slobodná žena z Plagusis? Nikdy som vlastne nechápala tamojší ľud. Mor, nákazy, Vampíry... A k tomu ten smrad... Hlozné" a začala viesť ich malú skupinku. Po chvíli sa ku nim pridali dva stráže, chrániac svoju lady.
"Čo si myslíš o Skalisku? Nie sme ako tí barbari z púšte a už vôbec nie ako ten hlupák ktorý sa nazýva kráľom. Ukážem ti svoju hračkáreň, čo na to hovoríš?" Cupitala ďalej a jej príval slov sa nedal zastaviť. Stráže kráčali potichu, nedovolí si ani pozrieť sa na najnovšiu hračku svojej panej.
Ich cesta neviedla do veže, ale hlbšie, do podzemia a čím viac zvukov bolo počuť, tým viac sa množstvo slov rozšírilo.
Až po nejakých 50 metroch do hlbky, pri otreneí o chladné, vlhké kamenné steny bolo spoznať čo je to za miestnosť. Nebolo treba počuť ani výkriky mužov a žien. Mučiareň bolo jednoducho cítieľná.
"ČO vravíš? Výzdoba nie je výnimočná podľa Sémskej módy, ale môj otec má radšej staromódnosť." majestátnicky rozložila rukami, zastavila na každom zo svojich obľúbených nástrojov a hračiek.
"AhojTerenis, mám tu pre teba novú kamarátku, čo si o nej myslíš?"
"Nie pani, prosím, nič som nespravil ja..."
"Šššš, čo sme si povedali o tom tvojom rozprávaní? Si vinný, si vinný tým že si môj obľúbenec, nie je tak? " Aea prešla jemne po miestach, kde mal mať bradavky, no teraz tam boli len podlhovasté hnisajúce rany. "Nechcem aby sm epostúpili trocha nižšie že?"
Dotýkala sa miest, o ktorých hovorila, no muž dokázal iba prosiť a žiadať o milosť.
"Takže, Slobodná žena, ako každý v tejto miestnosti... Ktorú miestnosť by si si vybrala?"

Jej telom prešiel výboj, takmer ako po zásahu bleskom, no pomalší a slabší. Celé jej telo brnelo akovy v tranze.
"Ale ale, slobodná žena z Plagusis nevie ako sa má správať však?" Eanine prsty boli posplietané v prapodivnom tvare.
"Ovládam mágiu rozumieš? Akoby si mohla, moja nádherná špina z Plagusis. Je to na teba príliš zložité. Runotepci to majú príliš ľahké."
Až teraz si mohla všimnúť rôzne runy a rytiny po stenách mučiarne, na nástrojoch i obetí jej zvrátených chúťok. Stráže sa jej dotkli a posadilu ju do čistého, nového kresla z koženými putami.
"Dnes ťa nechám zoznámiť s ostatnými dobre? Určite si máte toľko toho povedať. O vašich láskach, rodine, istých radostí" žmurkla na nu sprisahanecky, bez nejakých výčitiek.
"Dúfam že sa zabavíš tak ako ja a on, môj miláčik. Vedela si o tom že ho má veľkého? Niekedy sa oň musíme podeliť. Samozrejme, predtým dáme trocha škádlenia, rozumieš, predohru."
a odišla, nechala ju v spoločnosti, strachu, agónie a temnoty.
Železná panna hrozivo gánila s krvavými slzami poslednej obete.

Hlad... Niekto prichádza... Prinášajú jedlo... Kto to je?... Bolesť... Čepeľ meča... Krv... Jedlo a trocha rozkoše... No krv preteká...
Druhý týždeň, tak dlhý čas trval od chvíle jej zatknutia... teda, snáď to boli dva týždne, aspoň podľa denného prídelu jedla. No dnešní deň bol iný, priniesli jej koláč. Citrónový.


"Ako sa má môj miláčik?" Prehovorila Aea, no tie slová dnes nepatrili Nullam. Vyslovila to v extázy, uprostred plynulých pohybov hore a dolu. Muž plakal, no jej čepeľ hladko poskakovala na jeho hrudi a zaplavovala ju čerstvou krvou. "Nie len ženy krvácajú v období Charry nie je tak?" Rozosmiala sa, ľubozvučne. Jej hlas znel ako spev vtákov a dotyk sviežeho vánku na tváry. Zadívala sa na Nullam a jej spotené telo z námahy stále poskakovalo na mužovi bez bradaviek.
"Chutil ti zákusok moja drahá? Dnes mám pre teba niečo špeciálne, novú hru, ktorú som ešte nikdy nehrala. Áááno... "
Vykríkla tesne pred vyvrcholením. "Dnes obe moje hračky dostali poslednú odmenu."
Postavila sa, upravila si biele šaty postriekané krvou a niečim iným.  
Zobrala svoju čepeľ a nahla sa k nemu tak, aby to Nullam nemohla vidieť.
"Povedz pá pá" a muž vykríkol.
Konečne sa ti začala venovať. "Je skutočne šarmatný, vždy počúvne svoju krehkú paní. " Zachichotala sa. "No ty..." podišla bližšie, odložila zbraň.
"Dnes sa zahráme na dievčenské tajomstvá, no nebude to zábava?" Zamávala strážcovi, ktorý priniesol misku plnú zvláštnej tekutiny.
"Chcela by si byť volná? Zase kráčať po svete, odhalujúc svoje prsia starým vrásčitým pánom?" Zase prišiel ten smiech. "Ále ty si skazená" Z výstrihu vytiahla malú kostnatú čepeľ, posiatu runami.
"Tak sa teda do toho pustíme, len kde to dáme hm?" Prezerala si bez ostychu jej tele, dotýkala sa jej, stláčala, až kým sa nerozhodla. "Chi Chi, bude to dokonalé. Ales, prehni ju otoč ju ku mne pozadím." stále bola spútaná a Ales príliš silný. Mohla si všimnúť že aj na jeho tele chýbajú rôzne časti. Bol to jej ochranka, jej hračka v spoločnosti.
"Ó, toto bude príjemné" a zapichla jemne čepeľ, takmer neprasknúc pokožku. Vyryla symbol, jednoduchý, bez problémov.
"Ešte posledná úprava slobodná žena a môžeš odísť, ako môj majetok, no nebude to skvelé. Dúfam že tvoj príbeh zapíše Durum ako jeden z najromantickejších." a pobozkala zranené miesto.
Vyslovila zopár slov v pradávnom jazyku, premiešavajúc obsah nádoby. Zranenie začalo páliť.
Vyliala obsah tekutiny, vykúpala ju v očistom oleji.
Bolesť, ktorú zažila, nebola nič v porovnaní s tou, ktorú mala teraz. Pred očami sa jej objavili tiene, hoc bola v mučiarne tma. Dvadsať postáv, dokázala ich spočítať. Krvou podlate oči, hlad, túžba. Chceli sa jej dotknúť, pocítiť jej mäkké, poddajné telo.
"Patríííš nááám" vyslovili súčastne. Tiene vstúpili do jej vnútra a splinuli s ňou.
Počula už len jej smiech, ten nevinný, roztomilý smiech....


Prebudila sa v stokách za mestom na bolesť v pozadí. Vôkol nej boli sklá a zrkadlá, videla samú seba na tisíc krát. No jedna vec, okrem toho že jej oblečenie nič nezakrývalo, bolo zranenie ktoré jej Aea spôsobila: