Stratená dcéra (Blackness, Tenebrae,mato6t)

Hizashi

Drevokocúr sa ani nesnažil somnou bojovať, jednoducho vzal nohy na plecia a utiekol. Vzal však so sebou aj princeznú čo bola chyba keďže zbytočná záťaž ho spomalý. Rexara zasiahol mečom do hlavy a ten spadol obďaleč.
Bol som neskutočne naštvaný. Tak on sa rozhodne utiecť z boja čo je najväčšia možná potupa pre obra a ešte mi ukradne mojich 100 zlatých ?
Rozhodol som sa že keď nedostanem odmenu za princeznú ja, nedostane ju ani on. Vytiahol som z pošvy na boku lovecký nôž a z celej sily ho vrhol na utekajúceho Drevokocúra. Nemieril som na neho ani som nemohol, kedže mal na ramene stratenú pannu. Mieril som sa priamo na ňu. Ak odmenu nebudem mať ja, nedostane ju ani on !
Vzhľadom k tomu že bol otočený chrbtom a utekal čo mu nohy stačili, letiaci nôž si nemohol všimnúť.
Bol som zvedavý ako zareaguje na túto situáciu lovec, predpokladal som že sa rozhodne Drevokocúra zabiť za to že utiekol aj z tým dievčaťom....

Drevokocúr

Bežal som s dievčaťom čo najrýchlejšie od inkriminovaného miesta. Ako som tak bežal som ďakoval bohu, že sme v lese. Počul som zvuk, pripomínajúci motorovú píli. Okolo mojej hlavy preletel nôž. Keby šiel trochu presnejšie, tak by ma to asi zabilo. Fakt v tejto chvíli bolo fajn, že sme boli v tak hustom lese. Bežal som ďalej, pričom som už pociťoval únavu z preťažena. Zrušil som mágiu a spomalili sme na zrýchleny krok (z Usaina Bolta). Vtedy som sa princezné zadíval do jej zelených očí a spýtal som sa jej: "Čo sa to tu, kurva, deje? Ako dobre to tu poznáš? Ako sa máme odtiaľto dostať? Najlepšie živí..." podotkol.

Zadívala sa na svojho modrokoženého spoločníka.
"Prečo si zabil toho psíka?" spýtala sa ho, hľadiac dozadu, na mŕtve oči Lovca. Neviedla, len sa nechala ovládať Simianom. Videla, ako lovcova tvár je stále tak nehybná, bez emócii, no ona ho už poznala, vedela že sa usmieva.
Obor sa dostal do berserku, chcel ju, chcel ju len pre seba. Bol dokonca ochotný ju obetovať len pre svoje sebecké názory. A tak utekali pomedzi stromy, nečakali na spoločnosť ostatných.
Počula slová lovca, ako sa prihovoril k Obrovi, s tým svojim neviditeľným úsmevom.
"Zdá sa že tvoj spoločník si viac verí ako ty, orkská pliaga." Následne zmizol v rúšku temnoty, keď spoza hôr bolo vidieť prvé lúče svetla.
"Áá..." ozvalo sa vo chvíli jeho odchodu spod nôh Drevokocúra. niečo ho chytilo a keď sa pozrela, spoznala svojho milenca, valkýra, aspoň polovicu z neho. Oboma rukami ostrými ako čepeĺ meča chytil jednu z nôh Simiana a naďalej vykrikoval svoj večný óm...

Drevokocúr

Ako sme tak bežali lesom už začalo svitať. Lúče Slnka osvetlili ten temný les. Bol to hrejivý pocit plný nádeje z lepších zajtrajškov. Zelené stromy nadobudli svoj smaragdový odtieň a mraky poodhalili kúsok modrej oblohy. Vtedy som odpovedal na princezninu otázku s úsmevom: "sebaobrana voči dvoj metrovému psovi sa nedá ľahko odhadnúť, aby nás neprenasledoval a zároveň aby som ho nezabil." Vtom mi prebehol mráz po chrbte. Počul som len výkriky. Niečo ma penetruje do nohy. Princezná spadla mi z náručia kotúlovým spôsobom. Samozrejme pocit to nebol príjemný a cítil som sa akokeby som zakopol. Väčšina ľudí zakopne o prst na nohe alebo píšťalu, proste prednú časť nohy, no ja som zakopol vnútro nohy. Začal som padať. Ľavou rukou som narazil do zeme, aby som sa nevycapil na papuľu a pravou som začal tasiť meč. Tasil som ho otáčal som hlavou v smere hodinových ručičiek, aby som uvidel útočníka. Bol to ghoul. Namieril som naňho ostrie meča, aby som mal aspoň nejakú obranu, aj keď som si veľmi dobre spomenul, že necíti bolesť a už je mŕtvy, predsalen, teraz zaútočili dve polky toho istého človeka. Musel som sa zemeriať len na obranu vôči jeho rukám, keďže zabiť ho by nejak bolo obtiažnejšie. Rozhodol som sa, že sa pokúsim mu ich amputovať. Predsalen, to, že boli vo mne, nebol zrovna najpríjemnejší pocit. Nenapriahoval som sa. Z obrannej pozície som sekol smerom k lakťom...

Bolo to zvláštne, vidieť ich ako takto bojujú proti sebe, bez cti či spolupráce.
Mohli počkať, pomohol by som im! vyslovil udychčane. vedel prečo lovec odišiel a nechal ich napospas osudu. Chcel ich iba rozdeliť, rozoštvať, pretože to bola jeho práca, práca lovca. Lovci zabili tisíce ľudí, každý jeden z nich len slovami, bez pričinenia vlastnej ruky.
Boli od seba už príliš vzdialení, na to aby obor bol schopný dobehnúť simiana. Rozbehol sa, zo znamením lovcov na temene hlavy, cítil bolesť, ukrutnú bolesť, no nezastavil sa. Bol templárom, strieborný pohan, bojujúci proti bohom, strážca Labyrintu.
Zahodil niečo do trávy, tak aby sa to nerozbilo a tak, aby to bol obor schopný nájsť. Jeho rasa trpela najviac pod nadvládou bohov. Oni budú jedného dňa prví, kto zasadí úder do božích ríš.
A tak utekal za Simianom, vo svojom striebornom brnení, ktoré žiarilo viac, ako ktorékoľvek zlato.
Ghúl sa rozpadal, pomaly, no neustále, každým kúskom, ktorý z neho otrhali, sa jeho hnijúce mäso viac rozprestieralo v lesoch a tam, kde dopadla zrazená krv začínalo všetko uvädať. Zastávim aspoň toho jediného... Dostihol ich, uvidel princeznú pannu a predlaktia mrtveho valkýra odpadajúce z jeho tela. Vytiahol meč, ktorý sa rozžiaril pradávnou mágiou. Zapudzujem ťa... vyslovil vo svojej mysli.
Jeho meč nikdy neminul svoj cieľ a duša ghúla navždy zamrzla v jeho tele, bez schopnosti ho znova ovládať.
"Zdá sa že máš šťastie, že som vás našiel... znova." a vytiahol nôž rýchlejšie ako mohol nomád reagovať a časť kože, ktorá patrila polovičnej princeznej Krowellu bola strhnutá a následne vypálená.
"Takto vás už nenájde" vyslovil jasne a zreteľne, keď odkrádal preč. Na zem mu vypadla ďalšia ampulka. Snáď to zastaví jed...

***

O dva týždne neskôr stál nomád sám, spolu so šialenou pannou, pred lordom du Krowe, ktorý ako čakal do poslednej chvíle, pred pochodom na Skalisko. Vložil ti do rúk mešec s tým svojim legendárnym úsmevom. Bol plnší ako sľúbil...

***

Obor si mohol všimnúť tú ampulku, ktorú utekajúci templár zabudol... Bol tam protijed, silná dávka, ktorá by mohla zachrániť obra aj psa zároveň... škoda, že nedokázala vrátiť späť aj život...