Stratená dcéra (Blackness, Tenebrae,mato6t)

Drevokocúr

Díval som sa potichu na odchádzajúceho sa Tenebraa. Je strašne sebecký. Je mi ho ľúto. Alebo inak - je mi ľúto jeho duše, jeho by mali tí dobrodruhovia zabiť. pomyslel si a ďalej pozeral ako v diaľke odchádza človek, ktorý si myslí, že dokáže vyjebať s celým svetom. Šiel k obrovi a z diaľky len videl ako si obor dáva krv z meča do flašky od rumu a následne ju pije. Nechápal som vlastne vtedy, ako sa pozná krv živého draka od mŕtveho, keďže krv odobratá z tela je v podstate po určitej dobe pokazená. To je nejaká lesť, pomyslel si. Keď bol na dobrej vzdialenosti zakričal na obra: Tenebrae sa na nás vysral. Na našu skupinu. To, že to bolo čisto kvôli obrovi je nepodstatné, pomyslel si v tej chvíli. A pokračoval v replike: Ja by som s tebou cestoval celkom v pohode, len by bolo fajn, aby si sa ma nedotýkal, kým sa neumyješ od dračej krvi. Ak súhlasíš, neďaleko počujem tiecť vodu. Môžme sa k nej vydať. A rozmýšlal nad tým, čo by mohol spraviť, ak by ho obor odmietol....

Druhé Slnko zapadlo za horizont a ríša paní Charry rozprestrela svoje svetlo. Ich paní hľadela, pozorovala a strážila svoje výtvory.

Tenebrae >>>
V táboroch sa zjavovali muži, ženy i iné stvorenia, ktorý hľadali polovične princeznú s nie práve panenským venom. Bolo ich cez dvadsať a ich počet sa príliš pomaly zvyšoval. Cítil si z nich strach, krv a iné telesné tekutiny. Žiaden sa nestaral o to, čo potrebuje, sami mali vlastné problémy:
"Tá sáň už je tuhá?"; "Rýchlo, musím nájisť liešiteľa"; "Potrebujem sa vyšťať a s pri tom ti nepomôžem!"
A tak tvoje hľadanie nebolo úspešné, až do chvíle čo si niekto nevypočul tvoj príbeh. Predstavil sa akoCheun, ktorý bol v skupine spolu s tým rozožratým.
"Ja počul som tie chýry o sáňy, o tom že si tu už nejaký ten rok robí hniezdo, no myslel som... Myslel som že ony odlietne chápeš nie? Že nakladie tie vajcia a do roka sa vyliahnu a odídu." Chvíľu vzdychal, kým sa zvyšný dobrodruhovia neposadili do kruhu.
"Stratilo sa príliš veľa mužov. Ten Valkýr je stratený rovnako ako tá bastardka. Dokonca aj Templár odišiel. A čo tým získame, Nejakých 100 zlatých ten čo ju nájde? Vravím Vám, keď už chcete hľadať ďalej na ráno a vyrazíme spolu. Našiel niekto niečo užitočné?"
Cheun nechal rozoznieť svoj východomiriallsky prízvuk.
"Som našiel budovu, v lese ďaleko na severozápad, smerom  k horám. Tam ju môžu držať"



Dvaja v lese a pes>>>
Mŕtvola draka začala cítiť sírou a mäso sa začínalo pôsobením kyselín rozleptávať.
"Ááá, takže ste ju porazili. Ten ktorého som našla pred Vami pred ňou radšej utekal, nenechal ma ani dohovoriť." Osoba zo silným Usianským prízvukom zostúpila zo stromu, z ktorého vás pozorovala. Usmiala sa, jej čierne ebenové vlasy sa rozleteli vo víre vetru.
"Ste tu kvôli mne no nie je tak? " Jej úsmev prešiel zo Simiana na obra celého od krvi, no nepriblížila sa k vám. Kráčala tu sama, dobrovolne, vyzerala však uťahane a vystrašene, hoc to dobre skrývala. (Drevokocúr si všimol vďaka inteligencii 1 spálenú kožu na jej ramene, no nerozoznal cejch)
"Viete že dračia krv je jedovatá?" Prehovorila takmer konverzačne a uškrnula sa. Čím Ďalej tým viac sa zdala byť šialená.
"No vaša úloha je zbytočná. On vie že som tu, vždy to vie. Poslal na toho minulého dračicu, na tých predtým vlčiu smečku a jedného nechal ako Ghoula. On ma drží v zajatí, v tejto veľkej klietke ktorú nazýva lesom... No nie su tie stromy úžasné?"
Neuvedomujúc si nebezpečenstvo, jednoducho pozorovala stromy a premýšlala, na ktorý vylezie nabudúce.

Hizashi

Tenebrae nakoniec zmizol v diaľke čo ma príliš netrápilo keďže Drevokocúr zostal somnou. A to bolo oveľa lepšie než keby somnou zostal Tenebrae pretože s ním vôbec nebola stranda a robil sa stále strašne vážny a to sa mi na ňom vôbec nepáčilo.
Ako som tam stál a rodzumoval dračie telo začalo hnusne syčať a rozpúšťať sa. "To je ale hnus čo ? " Povedal som Drevokocúrovi a prstom som ukazoval na rozkladajúce sa dračie telo.
V tom sa nedaleko nás odniekiaľ spomedzi stromov ozval ženský hlas. Bola to pekná žena ale hovorila nejaké hlúposti. Vôbec mi nedošlo že ide o tú ženu ktorú máme nájsť. Hovorila niečo o ghúloch a o tom že ju niekto drží, vôbec mi to nedávalo zmysel. Všimol som si že je nejaká doráňaná a ustráchaná.
Možno ju prepadol ten drak ktorého sme zabili a teraz je vystrašená Zmýšľal som sa.
Každopádne som zašepkal Drevokocúrovi "Mali by sme ju asi vziať s nami nemyslíš ? V tomto lese to pre ženu určite nieje bezpečné" Nemali sme síce príliš čas zapodievať sa nejakou ženou kedže sme museli nájsť stratenú dcéru a draka ale nemohli sme ju tam predsa len tak nechať v takomto stave samú...

Drevokocúr

Počkať! Kto si? Kto ťa uniesol? Kto poslal toho draka? Kto ťa drží? spýtal sa dosť naliehavo dievčiny. Kto to je? Čo myslí tým, že sme JU prišli zachrániť? Na tejto výprave sme kvôli "panne", mohla by to byť ona? Pochybujem... rozmýšlal a nechápal čo sa to vlastne deje. Zoskočila zo stromu a začne hovoriť na cudzích chlapov, ktorí ju vidia prvý raz. Čo to máš na ramene? zvedavo sa spýtal ku ostatným otázkam. Obrovi zašepkal: "Mali by sme zistiť, kto to vlastne je. Predsalen vyzerala, akokeby tu v týchto končinách to poznala. Určite bude mať dosť informácii.." a ďalej sa mu zrak obracial len na dievčati, ktoré nás sledovalo celý čas...

Aleia

Dívala sa na nich, no vždy o krok odstúpila, aby nebola zasiahnutá.
"Varovala som vás, no čo už, aspoň si užijeme príjemný rozhovor." Jej pohľad sa neustále stáčal k oblohe, jej myšlienky sa rozleteli až príliš ľahko a príliš rýchlo.
"Máš nádherného psa, u nás sú iba Hundovia a tí vôbec nie sú taký roztomilý." Chvíľu psíka pozorovala, zapískala na neho, pokrčila kolená a roztiahla ruky, akoby očakávala že k nej pribehne.
"Potom čo umrieš môžem si ho ponechať? Je vážne zlatý a bude to príjemná spoločnosť."
"Uniesol ma uff, nejaký z Lovcov, viete, tá organizácia." Ukázala svoj cejch na dôkaz svojich slov. Mierne sa pri tom triasla, skutočne to bolelo.
"On toho draka neposlal, nebuď hlúpy, nikto nemôže ovládať drakov, no až na nejakých čarodejov, ale to nie je podstatné, jednoducho ma vyložil pri dračom hniezde, aby každý kto má hľadá umrie proti nej." Zadívala sa znova na sáň a jej pohľad zosmutnel.
"Kto sa teraz postará o mladé?" No hneď sa jej vrátil úsmev.
"Môj milenec, Valkýr, padol v boji s ňou, povedal mi že mám ujsť, no tá dračica ma prenasledovala. Splietla si môj pach z niektorým zo svojich mláďat. Ten Lovec sa na tom baví. Baví ho pozorovať ako celé skupiny dobrodruhov každý deň umierajú pri mojom hľadaní. "
V tej chvíli im už snáď mohlo byť jasné, že tou pannou som ja... a... Nádherný pes... Jej myšlienky sa znova rozutekali.
"Určite už o vás vie, obor a nomád, to že ma ešte nechytil bolo kvôli súboji s tým templárom. Škoda že ten templár umrie skôr ako prítomný obor. Možno ho zmení v Ghúla?
Viac informácii sa z nej pravdepodobne nedalo dostať. Rozosmiala sa a začala vytrhávať steblá trávy.
"Toto v Usiane nemôžte robiť. Muhahaha"

Hizashi

Keď sa ta neznáma rozhovorila a prezdila nám viac informácií, došlo nám že ona je tou stratenoou dcérou - pochybnou pannou ktorú máme zachrániť.
Asi už nebude panna keď mala milenecký vzťah, s valkýrom. Pekné nás oklamali.
Pri zmienke o mojom psovi som jej nadšene odvetil "ďakujem ! volá sa Rexar ! Tiež si myslím že je úplne super !" Potešilo ma že sa jej páči môj pes, vačšina ľudí sa ho skôr bála a odpudzoval ich.
Templár ? To bude asi ten chlapík v brnení čo tu bol predtým...
"Počkaj čo tým chceš povedať ?! Prečo ten templár umrie ? A prečo by som mal zomrieť ja ?!"
Je to kvôli tomu dračiemu jedu ? Bol aj templár nakazený a preto tu čakal ? Chcel tiež poraziť toho draka ? V hlave mi výrilo množstvo otázok na ktoré som nemal odpoveď no dúfal som že tá žena mi ich zodpovie.
Otočil som sa smerom k Drevokocúrovi a ticho mu pošepkal Zviažeme ju a vypadneme odtiaľto skôr než príde ten "lovec " ?" Rozhodne som by som sa radšej vyhol boju s tým človekom, vyzeral nezbepečne a zrejme sme maly čas nato aby sme utiekli aj sňou, keďže lovec bol práve uprostred boja s templárom.

Drevokocúr

Hmm..to je zaujímavé. Takže tých 100 goldov....teda stratená dcéra stojí predo mnou. Nadšene a mierne sklamaný, že na celej ceste dobrodružnej videl len draka, sa krivo pousmial. V tom mu hlavou zarezonovalo, že ju uniesli lovci a že ešte nejaká sranda určite bude. Jeho úsmev sa rázom roztiahol. Pozrel sa na obra a povedal: "Počúvaj otázku, ak na ňu odpovie ÁNO, tak ideme odtiaľto po svojich spoločne, ak odpovie NIE, tak ju zober cez rameno, odchádzame." Takže slečna unesená, chýbajúca rodičom v hodnote 100 goldov, smylnená panna, čo je to s ňou...niečo tu nesedí. Správa sa, akokeby nechcela byť zachránená. Možno jej odišla nádej, zmierila sa s osudom. Otočil sa ku nej a spýtal sa jej: "Tak čo, ideme spolu do Krowellu?" Vtom mu došlo, že nemajú toľko času, keďže stretnúťt sa s niekym, kto zabije valkýra zas toľko nechcel. Vlastne celá táto misia ho už mierne štvala, keďže 2 týždne nič a zrazu drak a teraz niekto úplne z inej ligy...

>>>Tenebrea

Žiadne hniezda sa nenachádzali po ceste, čo bola celkom škoda.
Čím ďalej si kráčal, tým viac sa les zhusťoval. Žiadne spálené miesta, jednoducho nič, čo by naznačovala prítomnosť draka. No samozrejme sa to dalo vyjadriť tmou, ktorá ťa obklopila (Nedostatočná inteligencia) a tak náznaky po drakoch sa stále neukázali.
Objavil si sídlo, postavené hlboko v temnote lesa. Žiarilo, oheň vo fakľách ožaroval lesnú cestičku vedúcemu k nemu, akoby sa neobával nočných návštev.  Pred sídlom si videl dve kamenné postavy, nie príliš vzdialené od ľudských, strnulo stojacich v rovnakej póze. Sochy. Každá stále pred jednými z dvojí dverí, ktoré boli vstupom do sídla. Medzi nimi bola tabuľka, kamenná a s vyrytým písmom. Ak si bol dosť odvážny aby si k nemu pristúpil a prečítal ho, zistil by si že to je kľúč k jedným z  dverí a hádanka samotná:





>>> Psov tým


"Ahoj Rexar, že ty neumrieš tak ako tvoj pániček? Aleia na chvíľu prestala dávať svoju pozornosť vtákom a stromom, zamerala sa len na toho jediné psíka. Keď obrík položil ďalšie otázky, otočila sa k nemu, akoby bol len malým dieťaťom, ktoré sa jej pýta prečo oheň horí.
"Bol označení..." A svoju pozornosť vrátila Rexarovi, kedže na otázku o krvi a jedoch už počuli.
"Ách, vy ma nepočúvate! Cesta do Krowellu je zbytočná, lebo si ma nájde... všetko v tomto lese mu môže patriť, všetko!"
No neutiekla, stále stála na čistine, ďaleko od zdroja otravy...

Hizashi

Čím ďalej som sledoval tú ženu tým viac mi pripadalo že je šialená. Rozprávala z cesty a vačšinou úplne hlúposti.
Tak teda nemáme na výber, proste to urobím ako mi poradil Drevokocúr, vezmem ju na rameno a odídeme s ňou do Kronwellu po výtuženú odmenu.
Prístupil som teda k Aleii a udrel ju päsťou po hlave. Nebola to silná rana takže som jej neublížil iba upadla do bezvedomia, takto to bolo lepšie, posledné čo sme potrebovali bol jej krik ktorí by privolal toho neznámeho lovca.
Predtým než spadla na zem som ju zachytil, zdvihol a položil si ju na rameno. Zadíval som sa na Drevokocúra a prehodil "Keď bude v bezvedomí bude to pre nás lepšie, neprezradí našu pozíciu." Vzápetí som ešte dodal "Tak sa teda vydáme na cestu ?" Nečakal som na jeho odpoveď a pomaly kráčal smerom ktorím sme sem prišli. Mali by sme cez ňu prehodiť nejaký kabát aby ostatný nezistili okoho ide...

Drevokocúr

Premýšlal som nad tým týpkom, o ktorom Aleia hovorila a nechápal som preču ju vlastne uniesol ten lovec. Nedáva to zas takú veľkú logiku, prečo by niekto taký mocný, chcel tak pochybnú pannu ako ona. Nuž kým som sa stihol zamyslieť, tak aby som prišiel na nejakú normálnu otázku, kocky boli hodené a my sme museli vyraziť s ňou v bezvedomí. Išli sme na juh, teda naspäť ku Krowellu. Išli sme relatívne rýchlo, aby sme sa moc nezdržiavali. Prehovoril som na obra:"Počuj, to že si ju udrel päsťou do hlavy, to som ešte pochopil, tú piruetu som síce nepochopil, alebo prečo jej ukazuješ podsuknie, keď nemá nohavičky? A vôbec, ty si už niekedy rozmýšlal nad tým, že čo ak sa nepreberie? Čo povieme Krowovi? Asi odmenu nedostaneme, však? Nabudúce ju jebnem ja, aspoň ju nezabijem s takou istotou, ako ty..." Vyčítal obrovi jeho skutok. Vtom som začal rozmýšlať nad tým, že som celkom vyčerpaný, hladný a vôbec táto výprava stojí za hovno -.-

>>>Tým P.E.S

Takmer nezáležalo na tom, že princezná panna, o ktorej pôvode i panenstve sa dalo pochybovať, je prehodená cez obra ako kus vreca, so svojim pozadím vystrčených na obdiv, popri situácii, ktorá sa im nastala.
Odišli na misiu, Obor, Simian a jeden pes meno Rexar, kde ju mali nájsť. Našli ju, v lese, v ktorom celé skupiny pred nimi umreli, bez toho aby sa na ich mená spomínalo.  Stálo to život len nejakého idiota a jediného draka. Dalo sa to pokladať za úspech.
No on nechcel vystúpiť zo stromu. Jeho nehanebná princezná neustále chcela uisť, aj keď vedela že je to beznádejné. Lovec sa zadíval smerom pod seba, kde v posledných sekundách svojho života vydychoval valkýr.
Okrem neho a toho templára to boli samí slabomyseľní idioti, nedokázali prejsť ani cez bránu a to som im tam dal dokonca nápovedu...
Pozoroval ich, lízuc si svoje rany ako mačka po súboji o teritórium. Ten templár... Bol vážne niečo... Keby našu nehanebnú princeznú ukradol niekto iný, asi by to nezvládol...
V tej chvíli sa otočil, zaznamenal aktivitu na severozápade. Niekto sa chce dostať do centra, hmm? Neusmial sa, nikdy neodhaľoval svoje emócie. Sawar ako on to mal zakázané... Aj aj tak to bolo nechutné...
Z jeho rúk vyšiel čierny prach, ktorý nasýtil valkýra, vstrebal sa do jeho tela cez póry, presiakol do tela, mysle i duše... Obalil ich a stužil...
Potom už odišiel, vedel že tu nebude chvíľu potrebný.
Valkýr mal oči otvorené do korán, ktoré videli všetko. Tak svetlé, tak hrdé... tak mŕtve...

Tenebrea>>>

Kamenná socha nevyzeral že by bola schopná odpovede. Obidve vyzerali ako jeden, trápna narážka na Leviathana, ktorým bol jedným. Pravý z nich, ktorý strážil jedne z dverí, nakoniec odpovedal na tvoju otázku, hoc z nevôľou "Nie" a jeho ústa znova skameneli, či u pravdivé alebo falošné. Teraz už záležalo len a len na jedinom. Budeš mu veriť? Budeš veriť svojmu šťastiu, alebo len počkáš na ďalšieho šťastlivca, ktorí ti zistí druhú časť hádanky o tom ktorý je pravdivý?

Hizashi

Pokračovali sme teda v ceste temným lesom. Ovzduším sa niesol príjemný vánok, bolo pekné počasie, dobrodružstvo pokračovalo perfektne až na to že sme zomierali na smrteľný dračí jed ale to bolo vedľajšie, všetko nemôže byť predsa dokonalé.
Na Drevokocúrové podpichovanie mojej osoby som zareagoval len nevrlým odfrknutím "Aby som nabudúce nejebol po hlave teba, aspoň by si sa stále na všetko nestažoval a bol aspoň chvíľu ticho...
Bolo to však len také priateľské podpichovanie, bol som celkom rád že je na tejto výprave somnou, všetko totižto bolo ľahšie ak sme na to boli dvaja a cesta aspoň rýchlejšie ubiehala v dvojici.
Ako sme tak pokračovali po ceste som sa zrazu zarazil a zastal. Ucítil som hnusný mŕtvolný smrad hnijúceho mäsa a pred sebou som uvidel mŕtvolu valkýra. Najhnusnejšie na bolo že vyzerala ako živá. Bola opretá o strom a tie hnusné biele mrtvé oči mala otvorené dokorán a civela niekde pred seba.
"Bacha !" Povedal som Drevokocúrovi a opatrne oprel dievčinu ktorú som mal na ramene vedľa blízkeho stromu.
Vytiahol som meč s pošvy a postavil sa do bojovej pozície. Pomaly som pristupoval k mŕtvole až kým som k nej nebol na dosah meča, vtedy som do nej štuchol a čakal čo sa stane. Mal som pokrčené kolená a bol som pripravený kedykoľvek odskočiť nabok ak by na mňa zaútočila. To je ale predsa nemožné, mŕtvoly sú mŕtve, nemôžu útočiť na živých...

Drevokocúr

Ako sme si tak išli po ceste, po dlhej ceste, čo som hľadal každú vecičku na rozptýlenie, som zacítil krv. Začal som sa preto pozerať okolo seba, čo to vlastne cítim. Obor sa zrazu rozbehol. "Čo to zas...?" Nechápal som, čo zas vyvádza. Vytasil meč z pošvy a namieril ho na strom. Keď som pozrel lepšie bol celkom od krvi na dole bola mŕtvola. Šiel som asi o meter bližšie, alebo aj tri a uvidel som telo. Valkýr s bielymi mŕtvymi očami. Keďže sa odhadol smrť tak 30 minút, začal som tasiť meč aj ja.

:

Pozrel som sa na princeznú, či je v poriadku a namieril som čepeľ smerom k nej.

Tenebrea>>>

Prvý bol chlad, ktorý si pocítil, vstupujúci do otvorených dverí. Neprišiel žiadny výbuch, žiaden jed, ostrie mečov, jednoducho nič, čo by naznačovalo prichádzajúcu smrť. Logika, ktorá nemala nič spoločné s inteligenciou nakoniec ukázala že niečo dokáže. Aspoň to tak vyzeralo, no múdry muž nikdy nepodceňoval situáciu. Ale skutočne skúsený múdry muž by v prvom rade určite nevkročil do neistého rizika.
Dvere sa za ním zavreli, čakali na ďalšieho z nešťastníkov. Chlad sa stál mraziacim, bez pohybu či vánku. Zamrazil sa do kože, kostí, žíl i mäsa. Ostával iba chlad, nič iné, len ten jednoduchý chlad...
Následne to prestalo a stal sa znova celím, cítil chlad, i teplo, no stále rovnaké, aké by sa očakávalo od kamenných stieň uprostred sídla.
"Zdravím Vás, hlúpy votrelec..." V tej chvíľi uvidel Tenebrea pred sebou únoscu, vraha Valkýrov a Lovca. "Je mi to ľuto, ale zdá sa že ste sa so svojou krásnou pannou minuli. AJ tak by na tom nezáležalo." premeral si ťa od zhora dolu, akoby ho zaujímalo čo dokážeš. "Ako sa cítite? Bolesť, emócie a podobne? Prechod nie je nikdy ľahký"
V diaľke si začul dračí rev, mladý, nespútaný a nevinný.
"Zdá sa že sa vám rozhovor so mnou zíde že? Keď už ste prešli skúškou, hlúpy votrelec. Ako začneme?

Valkýr

Musím... Jesť... Musím... Ja....
Jeho telo sa napriahlo v okamžiku keď ťažký dopad obrích nôh bol v jeho blízkosti. Videl svoje ruky, vytvarované ako bodáky. Cítil ako hnije zvnútra, ako jeho telo umieralo... a stále umiera.
"Árrrght!!!" Vykríkol v poslednej chvíli keď sa obor chystal štuchnúť do neho svojou čepeľou...
"Musíte ju nájsť... Hlad... Ona je... Árrr... Jesť..." A nabodol sa na meč nepriateľa, vo chvíli keď sa chcel postaviť. Ruky ako dýky sa zaryli hlboko do mäsa Obra a trhali každú žilu osobitne, vychutnávajúc si to. Ten pohľad na krv, na jedlo...
Jeho srdce už nebilo... Nemohol byť zabitý....

Hizashi

V momente keď sa špička môjho meča dotkla mŕtveho mäsa ghoula sa prebral a okamžite zaútočil.
Bezhlavo sa napichol na môj meč a prešiel až ku mne ako keby ani necítil bolesť. Možno ani necítil veď bol mŕtvy. Nad tým či ghoul cíti bolesť alebo nie som sa však nemal čas zapodievať, aspoň nie teraz.
Keď sa ku mne priblížil ihneď svojimi rukami siahol na moje a prstami ostrími ako meče mi prenikol cez brnenie a začal sa sa mi nimi zabárať do mäsa.
"ÁÁÁÁÁÁÁ" Skríkol som prekvapene od bolesti. Jeho sila bola obrovská keď dokázal tak ľahko preniknúť cez železné brnenie.
Nenechal so ho však čakať a dal mu poriadne okúsiť moju čepeľ. Poriadne som uchopil meč do rúk a s vypetím všetkých síl trhol smerom nahor. Vzhľadom k mojej sile a veľkosti by to malo stačiť na to aby som ghula presekol na polovicu. Či ho to však zabije som nevedel, predsa len s nemŕtvym som ešte nikdy nebojoval. Neveril som ani tomu že existujú, pokladal som to za povedačky starých báb...

Díval sa pozorne, ako jeho hlúpy prenasledovateľ začal rozprávať. Ako inak ho mohol nazvať? On ho chcel stretnúť, lovca v mene Raal'ghovom. Hlúpy, hlúpy prenasledovateľ.
"Prečo by mŕtvy človek chcel poznať moje meno, moju hodnosť, všetko, čím som?" MAthias sa rozhliadol vôkol seba, nechal nech sa sviece zapália.
Miestnosť sa ukázala ako elegantná, plná ampuliek miazy, látky, ktorá aj tú najpevnejšiu povahu dokázala dostať do závislosti. Bola plná kresiel, posiatych sametom, vzácnymi kožušinami, sídlo hodné bohatého človeka.
"No keď už si tu, zaslúžiš si nejaké odpovede, hoc o ne nežiadaš. Poviem ti, prečo som uniesol našu spanilú princeznú pannu, no nezabil ju a stále po celých týždňoch čakám v tomto lese."
Posadil sa do jedného z kresiel, cez ktoré bola prehodená koža medveďa. Mathias cítil chlad, cítil ten príchod neznáma. Díval sa na hraničiara, no hoc sa chcel rozosmiať, nemohol. Emocie boli iba pre blízke osoby a on mal len svojho Princa. No ten chlad, na ten chlad už bol dávno zvyknutý, hoc ho už jeho protivník nemohol cítiť.
"V čase, keď sa znova rozoznejú sekery a meče, palcáty a kopí, vo chvíli keď piesok bude sfarbený farbou Prvého Slnka  a brat bratovi ruku utne, započne nový vek rodu Orkských a s ním nová Krása..." Vyslovil starú legendu orských rás, ako by to bola odpoveď na otázky, ktoré si sám položil.
"Počul si už tú legendu? Prvé Slnko, dnes už do červena rozpálené, hádam chápeš, čo tá metafora znamená. Najal si ma istý lord, dokonca na moje privolanie prichystal stovku označení, len aby upútal moju pozornosť. Nemohol som odmietnuť, predsa len, sto duší pre môjho pána, vytrhnuté zo spojenia s Durumom je viac ako dostatok, nemyslíš? A tak som počúval, pozorne a s nesmiernym záujmom.
Nie každý deň sa stane že ťa privolá nejakí dar, du, mi či des. A tak mi povedal že ju mám uniesť. Bastarda, neoficálne dieťa, no stále milované. Snáď pochopíš že nešlo o únos.
Išlo o urážku.  
Ak niekto dokáže uniesť dcéru, hoc nemanželskú stráženú dvoma bojovníkmi a Valkýrom.  Dokonca so mal tú drzosť ich nechať nažive, akoby som ich nepokladal za hodných zabitia (čo je mimochodom pravda). A tak, Sernar du Krowe, hrdí otec a pán Krowellu začal vysielať dobrodruhov. DOBRODRUHOV, chápeš to? Neodvažuje sa posielať ani svojich najlepších mužov, hoc mu na dcére záleží. Blíži sa vojna a môj nájomca už o nej vie. Vie že rody sa postavili proti nemu, kvôli senilnému kráľovi. Každý deň sem prídu hordy dobrodruhov a každý deň odídu alebo skapú pri ceste lesom. Ďalšia urážka. Podľa najímateľa nemám dokonca ani utekať, len tíško sedieť a urážať du Krowov."
Mathias sa zavrtel vo svojom tróne, keď pocit chladu sa znásobil. Dokonca ich už aj videl.
"No zdá sa, že náš čas sa chýli ku koncu, predsa len, ako mŕtvy nemáš veľa možností ako nadviazať na predošlú diskusiu."
Mathias mávol rukou za Tenebrea, kde všetky cesty viedli k východu.  Tenebrea tam ležal, bledý, nehybný... mŕtvy, aspoň jeho telo. "Zvolil si zlé dvere, priateľ môj"
Chlad dosiahol svojho limitu, keď cez kamenné steny zakryté tapetami prešiel prvý Zberač princa Duruma.

Drevokocúr

Bol to naozaj hnusný pohľad. Najskôr ghoul napichnutý na meč. Vzápätí ghoul, ktorý sa kĺže po meči ku rukoveti. Následne ghoulove ruky sa presekali brnením a hrubou kožou obra, ktorý začal krvácať. Samozrejme nie na toľko aby dokázal nemŕtveho ešte aj rozpoliť. Proste úžasné. Samozrejme aj keď som veľmi čakal na to, či ghoul sa postaví po jednej časti samostatne, alebo sa spojí, môj pohľad si zobrala princezna. Merial som si vzdialenosť, aby bola dosť blízko pri útoku, predsalen "niekto tu toho valkýra musel nechať" povedal si pre seba. Cítil som sa naozaj veľmi nepríjemne. Zas v hlavnom deji obor a ja ich len sledujem. Keby tu nebola tá princezná (čo je btw o veľa dôležitejšie ako nejaký ghoul) tak by som sa cítil dosť zbytočný. A pozoroval tých dvoch naďalej.

Prví z tých, ktorí stvorili chlad, sa stretli tvárou v tvár, ako duch duchovi pred Tenebrem a čakali, čo spraví, či utečie, poddá sa alebo bude bojovať do poslednej chvíle. Dúfali v poslednú možnosť, trocha odreagovania od posledných zbabelcov ktorí opustili svoje telá v týchto lesoch.
Za všetkým stal on, Nekromancer, Lovec, svedok princa bolesti. Už 3 duše boli vytrhnuté z ich spárov ním, zmenené v gúlov, pohanské stvorenia.
A tak keď boli povolaný do jeho sídla, začali si uvedomovať že to bude niekto vzácny, niekto, komu dovolí odchod, čistí koniec.
Zberač pristúpil oproti nemu, pozoroval jeho rozpažený ruky, chytala sa splniť svoju povinosť.
A tak ho presekol. Kosa smrti, tak ju nazývali.
Zbraň pohltila dušu, každý aspekt toho najvzácnejšieho daru a Krásy.
>>>Presun

Crash>>>

Takže sa rozdelili, pracujú oddelene.
Mathias zastal blízko menšieho zo zvyšnej dvojice dobrodruhov. Sledoval ako obor rozdelil na dve kusy hnijúceho mäsa jeho osobného nemŕtveho Valkýra. Pozoroval, ako sa obidve kúsky tela oddelili od seba. Premýšľal, prečo ani jeden z nich u seba nemá elixíry na liečenie, prečo neodpadávajú. Predsa len, hoc bola dračica rýchlo porazená, ani jeden z nich by nemal odísť bez bolestivých zranených. A tak zatlieskal, bez prejavenia hocakých emócii.
"Skutočne ste ma prekvapili, vaša skupina získala všetky tromfy skutočne rýchlo, nezdá sa vám?"
Skontroloval svojho Valkýra, ako nehybne jeho časti tela ležia vzdialené od seba.
"Moja úloha aj tak skončila, ale povedal som si, prečo ešte si to pár dní neužiť? Zabili ste môjho draka, môjho Valkýra, dokonca vďaka vám mi ušiel aj templár a táto princezná a to umrel iba jeden z vás. Skutočne zaujímavé."
Dúfal, že ich oznámenie smrti ich spoločníka rozhodí, ale nemohol to nechať len tak. Musel sa zahrať, predsa len, ani jeden z nich ešte nie je na jeho zozname. Panenská princezná sa len chvela v jeho prítomnosti, vydala tichý výkrik po začutí jeho hlasu. Mala strach, oprávnení. Bola jedinná na jeho zozname v tomto okolí. Vždy si ťa nájdem...
"Ale ako sa zdá, vy dvaja ste oveľa hlúpejší ako on, predsa len, ťahať ju neustále zo sebou, čakať, kým sa ukončí boj, namiesto toho aby si jednoducho ušiel s pannou a získal odmenu namiesto toho obra. Obry sú predsa len Splodina z orkských rás, ktorých odvrhli dokonca samotný bohovia... Pokladajú ich za démonov z ríše prašnej, kam aj patria."
Stále stál, nie vzdialene od únoscov jeho odmeny.
"Tak to spravíme inak, obaja ste otrávený dračím jedom, dokonca aj ten pes." Vložil ruku do záhybov svojho rúcha a vytiahol malú ampulku. "Protilátka, ktorú si naneštastie nezaslúžil váš spojenec. Umrel skôr ako ho zabil jed, chudák. No nemusíte klesať na duchu, hlúpi dobrodruhovia, mám tu tu protijed aspoň pre jedného z vás."
Pozoroval valkýra, ktorý sa stále nehýbal, princeznú, ktorá začala roniť krokodílie slzy, divného psa a hlavných účastníkov jeho hry, obra a nomáda.
"je to jednoduché, stačí bojovať s druhým a vyliečiť seba... alebo toho psa, je to na vás. A ten čo prežije dostane princeznú a pol kráľovstva k tomu. No nie je to úžasné? Môžte mi veriť, nikdy nezabíjam niekoho koho mi neurčil môj pán."

Hizashi

Ghoul ktorého som presekol na dve polovice spadol na zem s tupým zvukom padajúceho mäsa. Smrad hnijúceho mäsa sa ešte zhoršil. Odporné stvorenie Pomyslel som si s nevraživým pohľadom upreným na zostatky toho čo bývalo mocným valkýrom.
V tom k nám prišla ďalšia osoba. Vysoký muž, s nadradeným výrazom v tvári, vyzeral že je ostrieľaný v boji a nebezpečný. Čo to je za sráča ? Otočil som sa smerom k neznámemu a s mečom pripraveným v ruke počúval čo nám chce povedať.
Čím viac rozprával tým viac som sa zamotával a prestával chápať čo vravý. V tom však povedal niečo čo mi doslova vyrazilo dych. Bola to zvesť o Tenebraeovej smrti. On zomrel ? Ale ako ? Zabil ho on ? Sviniar, chcel som ho zabiť sám za to že nás zradil !
Krátko na to však vytiahol z hľbin svojho plášťa nejakú fľaštičku. Bola malá, jej obsah naznačoval že je určený len pre jedného človeka. Nakoniec som sa z jeho slov dozvedel že ide o protilátku na dračí jed ktorím sme sa nakazili predtým, pri boji s drakom.
Neznámi lovec nám dal na výber. Buď budeme bojovať sním a fľaštičku mu ukradneme alebo sa o jej obsah pobijeme medzi sebou. Nemôžem mu veriť že mi ju dá aj keby som Drevokocúra zabil, každopádne vyzerá príliš silný na to aby sme ho porazili... Nemám na výber musím zabiť Drevokocúra...
Bez okáľania som pískol na Rexara ktorí okamžite skočil s otvorenou papuľou na Drevokocúra so zadu. Bol veľký a silný, pohrýznutie od neho bolo skutočne bolestivé, dokázal človeka vďaka svojej veľkosti aj zabiť.
Zatiaľ čo Rexar na neho útočil zo zadu ja som na neho zaútočil z predu. Vysoko som sa rozohnal mečom a mieril tesne vedľa hlavy na rameno.
Drevokocúr nemal dostatočnú rýchlosť aby sa vyhol obom útokom, jeden by ho mal zasiahnuť. Dosť možné bolo aj to že si kvôli mne Rexarov útok na neho zozadu nevšimol. Prepáč priateľu....

Drevokocúr

Týpek došiel. Škaredý ako noc prišiel a začal spomínať, čo všetko sa stalo doteraz. Ako sme zabili do teraz neporazeného draka, ako sme uniesli princeznú a ako Tenebrae zomrel (absolútne ho zaprel). Vtom vytiahol spod plášťa flaštičku. Nazval ju protijedom a chcel aby sme bojovali proti sebe ja a obor a toľko sme toho spolu prežili. Hneď som chcel vziať nohy na ramena. Vtom som cítil ako sa ku mne beží Rexar zo zadu a Obor sa rozbehol od ghoula ku mne. Mal som dostatočný čas na to, aby som sa rozhodol. Zdhám a princeznú si berem so sebou. Použil som mágiu bodu smrti, vytasil som meč, zobral som princeznú za ruku, psovi som plnou silou s prehľadom s čepeľou zaútočil na hlavu, aby mi odišiel z cesty a bežali sme spolu. Keď zakopla, čo bolo skoro hneď ako som zahnal psa, tak som ju zobral na ruky. Zakričal som: "NASERTE SI, IDIOTI NEVĎAČNÍ!" a bežal som ako o závod.