Tábor Verných (Royalisti)

Drevokocúr

Po návrate z namáhavej misie, kde jeden zo začiatočných bojovníkov zomrel, a druhý možno tiež, som odovzdal dcéru lordovi Krowelu. Ten ma za to vyplatil a ponúkol lukratívnu ponuky, že budem bojovať v mene kráľa. Taká ponuka sa neodmieta, pomyslel som si. Tak som sa vydal na cestu, kam ma poslal.
Keď som došiel, hneď som zašiel popozerať, čo tam ľudia robia. Jeden si hádže vrhacie nože, jedny sa tam Šermujú, mňa šak zaujímali iné starosti. Potreboval som za niekým ísť. Nevedel som kam, ani ako vyzerá, ale musel som tam ísť a dúfal som, že ho nájdem. Narazil som nejakú Dalwhitku menšieho vzrastu a s bielymi vlasmi, tak som ju oslovil: "Hej, ahoj, mohol by som sa ťa spýtať, viem, že máš naponáhlo, ale chcel by som sa ťa spýtať, či tu je v blízkosti nejaký kováč, vrátil som sa z výpravy, doteraz som nezastavil a potrebujem si súrne nabrúsiť svoj meč (if you know what I mean)"

Yesirn dar Volthes

Yesirn dnes v žádným případě nikam nespěchal. Jelikož již měl určité zkušenosti v oblasti vojenských střetů a konfliktů obecně, tak byl tudíž dobře obeznámen s tím, že bitva mu nikam neuteče a že je důležité šetřit síly z důvodu náhlého útoku ze strany soupeře. Zdlouhavě na sebe nandaval kousek po kousku brnění, přičemž sem tam znuděně zívl. Když byl celý proces hotov, rozhodl se, že si prohlédne tábor a muže a ženy, se kterými bude bok po boku bojovat. Hlavně chtěl však vědět, které rody se rozhodly lstivě využít situace a pokusit se svrhnout vládnoucí rod. Yesirn byl voják, takže ho tyhle politické pletky zas tak nezajímaly, nicméně získat alespoň přehled o vazalech jeho vlastního rodu, neboť tahle informace pro něj svým způsobem roli hrála.
Jakmile opustil stan vyhrazený rodu dar Volthes, tak se dal do chůze, přičemž se důkladně rozhlížel a sbíral informace. Pár minut se procházel, až narazil na mluvící dvojici tvořenou z muže a ženy. Zaujal ho především Simian, nicméně drobných žen tu rovněž příliš nebylo. Aniž by se o to snažil, tak se mu podařilo zaslechnout jejich rozhovor. "Kovář je několik desítek metrů tímhle směrem," vmísil se do debaty Yesirn, na první pohled vypadající absolutně nezaujatě. "Každopádně fronta se táhne pomalu až k nám, každej vždycky všechno řeší až na poslední chvíli," dopověděl Yesirn a ušklíbl se. Ani nevěděl proč se vůbec zapojoval do nějakého rozhovoru, ale nějak se rozptýlit musel.

Drevokocúr

Po mojej otázke sa dievčina začala správať veľmi čudne. Začala si ma prehliadať, niekedy dokonca netrafila ani moje telo. Zreničky sa svojvolne začali rozťahovať a zužovať. Tá musí miešať iné lektvari... Stavím sa, že ma vidí ako nejakého obra, možno aj chŕlim plamene, pomyslel som si a pousmial som sa. Síce nie najsmelšie, ale určite mal na ňu dopad aj nejaký ten elixír, mi odpovedala najsmelšie. Ukázala mi smer a pousmiala sa. Vtom prišiel nejaký trtko, zo západný prízvukom, ktorý sa zamiešal do rozhovoru. Nechápal som, čo je to za vtierajúceho sa debila. Mám tu dievča, tak sem nechodím a pakujem sa do piče opačným smerom, pomyslel som si. Tvár mi vtedy prešla do pohľadu, či si robí srandu, keď som pochopil, že je to úplný debil, som rozhodol ísť za kováčom. Povedal som dievčine: "Vďaka za typ, možno sa uvidíme!" Otočil som sa na päte a vyrazil som poradeným smerom...

// Písanie z pohľadu Ranara slúži na obhájenie situácie, kde naneštastie žiaden hráč ešte nemá prístup Informácie ku svojim postavám nájdete nižšie.


    Zobudenie bolo pomalé, takmer normálne.
    Oči si začali privykať na to málo svetla  vychádzajúce spoza hradu.  Mal ich otvorené, avšak nedokázal sa postaviť. Hľadel nad seba a premýšľal v prípravách. Bol to len sen? Stal som sa šialencom? Uvedomuje si šialenec  že je šialencom? Dlaňami si pretrel oči. Naozaj som spal, lenže to nič neznamená.
     Ucítil vedľa seba pohyb a jemné výdychy. „Už ste vstal môj sladký lord?“ Pobozkala ho na ústa a následne sa napriahla ako mačka. Lya. Jej ohnivé vlasy aj v takom šeru ju tvorili nadpozemsky krásnu. Ucítil ďalší dotyk, horúci dych na svojom hrdle. Cítil pocit, aký cíti iba korisť pred porážkou. Najhoršie na tom bolo že ňou aj bol. Sante. Krásna, opak Lye. Lya svetlo vytvárala, všetko vôkol nej sa rozžiarilo. Sante ho pohltila. A všetko pohltené sa nachádzalo v jej modrých očiach.
      „Náš pán mal pravdu. V predvečer boja je najlepšie uvoľniť stres. Nečakal som že ho uvoľní až toľko.“  Štipla ho do bradavky.  Obidve boli nadpozemsky krásne, tak ako len čarodejnice so svojim kúzlom môžu byť.
   „Milord, oblečte sa prosím. Žiada u vás audienciu lord, ...“  jeho stan sa roztvoril a Olyver, jeho samozvaný druh a komorník dopadol k jeho nohám. „ Árr, chlapče, nikdy mi nebudeš hovoriť aby som mal čakať a ty...!“ zadíval sa do Ranarových očí, potom nižšie na jeho telo. „Sa obleč sakra, takto ustrojený sa ukazuješ Kráľovstvu?“ Ranar sa pozviechal a nasadil si lianovú košeľu, lianové spodky a lianové nohavice zelenej farby olív, tak ako už od počiatku vekov nosieva jeho rod, jeho rodina a krv. „Odpusťte mi otec, neočakával som Vás.“
     Jeho otec sa vždy usmieval, nezaujímal ho svet zármutku a strachu.  Tieto svety nazýval nudné a zdržujúce od reálneho sveta, kde miaza, ženy  a boj ho volali. Usmieval sa aj teraz, hoc jeho slová zneli prísne a kritizujúco.
   „Nemáš stretnutie s nejakým  pastierom, pred ktorým stačí ukázať čisté oblečenie a klania sa ti. Dnes bude porada  Justikárov a Valkýrov pred dobytím Skaliska. Tak si nasaď svoju zbroj a zober dvoch Stevardov. Je ti to jasné?“ Ranar sklonil hlavu a usmial sa. „Samozrejme otec, musíme si zahrať trocha na tú eleganciu.“ „Myslím synak že som ťa v stane nenašiel. Myslím, že ešte bude polhodinu trvať kým sa o tej informácii dozvieš.“ Zadíval sa na čarodejky a hrdo žmurkol na svojho syna.  Olyver stále nechápal čo sa tu práve udialo. Sernar vykríkol pár slov na toho chlapca a odniesol ho preč od stanu. Čarodejky sa usmiali a odhrnuli prikrývku. Ranar úsmev opätoval.
   Myslím že túto polhodinku ešte využijem. Ten sen bol predsa len sen.
Vstúpil do stanu s erbom kráľovstva, spolu s troma havranmi du Krowe, jednou z bášt  kráľovstva, nasledujúcimi symbolmi zvyšných  verných lordov protektorov. Hrdá labuť dar Volthes, protektorov zeme Worvach. Tretí erb, mocný Sokol držiaci vo svojich pazúroch hada patril Lady protektor Tira mi Duwara. Prázdne miesto štvrtého erbu bolo dôvodom tejto porady, boja a vojny. Pethys di  Murgar, lord protektor, kráľozradca, burič a tyran územia Gardill, pán Skáliska.
Vedľa neho stáli Olyver  a Lafer, ďalší z jeho samozvaných Stevardov, tichý, avšak obetavý. Vždy bol rád v blízkosti tých dvoch. Pripomínali mu jeho dve časti duše.   Olyver bol hrdý, egoistický, často pochyboval o zmysle bytia ľudí vôkol seba, no bol aj schopný tých ľudí chrániť, obetovať sa pre druhých. A keď bol sám, túžil samým aj ostať.
    Uklonil sa a posadil. Kráľ už bol starý, bez priamych potomkov, jedine jeho myseľ bola nedotknutá. Škoda len že nikdy nebola inteligentná. „Toto je moje kráľovstvo. Moji vlastní ľudia sa pridávajú na stranu toho dobyvateľa. Robte niečo! Ste moji Justikári, moji Valkýri, moji lordi protektori!
Aký bude náš ďalší ťah po dobytí územia toho rebelského lorda Murgara?“ Vôkol neho stáli jeho Stráže, najvyšší z Valkýr. Poznal ich ešte z čias keď ho jeho otec poslal na učenie do chrámu. Boli to Valkýr Ferze, Valkýr Mirag a Valkýr Darak, najmocnejší z nich. Hľadeli na bojovú poradu potichu, akoby sa ich to netýkalo. Takže toto spôsobí dlhoročné požívanie miazy? Ostane len česť a sláva?
   „My nie sme vaši, môj kráľ. My patríme bohom, ríši, Cisárovi ľudu a až tak Vám. Svätý vypočuli vaše prosby a poslali nás pomôcť Vám získať späť stratené časti kráľovstva. No nepatríme Vám a nikdy nebudeme.“ Slová Justikára, bojovníka požehnaného svätými i bohmi, nemohli viac rozladiť ich hlúpeho kráľa.  Kráľovi nemôžeš povedať že ťa nevlastní.
     Prvý z Veliteľov kráľa jeho otec, lord Sernar, rýchlo odpovedal namiesto Kráľa.
„Ha, napriek svojmu problému s vtákom sa zdá, že ešte stále máš aspoň gule, náš velectený Justikár  Tomal. Neuvedomuješ si že toto kráľovstvo, súčasť tebou tak ospevovanej ríše, ťa nepotrebuje na dobytie Skaliska. Ty sám si sem prišiel, blabotajúc o žiadosti bohov a vyslyšaný modlitby, ale bol si prvý kto žiadal pre Svätých zisky z ťaženia proti rebelom. Dostaneš svoje zlato, ak to náš kráľ dovolí. Žiadny boh, žiaden Svätý, žiaden pastier svíň, ale TVOJ kráľ, pokým budeš pod ním slúžiť. „
Tomal ťahal čepel, pozlátenú ako jeho zbroj, no jeho bratia ho zastavili. Posadil sa, zasunul čepeľ späť do pochvy. Zlato ich nakoniec predsa len viedlo a ani urážka ich poslania ich nedonútila sa ho vzdať. Otec sa obrátil ku kráľovi, ktorý bol jeho slovami potešený. Neuvedomoval si že takto voči sebe rodí ďalšiu nenávisť. Zatial to bola vojna medzi rebelmi na jeho území, ktorú Cisár toleroval, ale na koho stranu by sa postavil, ak by Svätý vyhlásili Pohanskú hostinu?
Pamätal si slová svojho mentora o Usianských kráľoch pred Saxonom, stovky rokov po pričlenený k ríši.   Rod Cisárov sa od počiatku nezmenil, zatial čo Ullrov rod padol v jednodňovej hostine, kde svätý podávali oceľ a smrť.  
 „Saxon, poznáš môj názor. Vypálime Skalisko spolu so psím lordom Murgarom, aby každý ďalší zradca vedel, kde má skutočne náležať jeho lojalita. Armády sa vrátia a zvyšné kráľovstvá spoja s nami ich armády. Až nakoniec získame čierne srdce toho potomka Šajtána!“ Mnoho veliteľov vykríklo, rovnako ako Ranar. Vedel že tento nápad sa královi bude páčiť.  Bolo to hlúpe, žiaden plán, len používanie teroru a cti. Lenže otec nie je Valkýr, nerozumie umeniu boja mimo boj samotný. On sám však nevyslovil žiaden. Rovnako ako posledné Valkýre v službách kráľa, poznal cenu mlčania. Musí byť nestranný, vypočuť si všetky názory, podľa nich sa zariadiť a prispôsobiť.  Prehovoril ďalší Protektor, Tira. Uklonila sa, zadívala na celý stôl. Jej oči na nom zastavili, akoby ho skúšala. Táto žena neznáša Valkýre, ale miluje moc. Zdá sa že budeme k sebe dobre pasovať.  Opätoval jej pohľad a zamával. Keď tento boj skončí, myslím že sa nájdem v jej náručí. Teda, buď ja alebo Dale. Jej najmocnejší vazal a verný obdivovateľ. Určite s ňou bude súhlasiť.
„Vyslala som malú družinu na Sever od Skaliska, keďže Šajtánsky kráľ nepoužíva žiadnych zo svojich vojakov na ochranu Skaliska. Necháva bojovať žoldákov proti Usianov, zatial čo buduje rozpory medzi zvyšnými častmi našeho kráľovstva. Neberú nás vážne, myslia si že bojom proti sebe sa oslabíme a následne už len zotročí zvyšok. Vyslala som lovcov, šamanku Kethil, Ridera, Havran a Kodoha.“ Kráľ vyzeral byť nadšený, avšak otec s tým nesúhlasil. „Vyslať príslušníka inej rasy, naviac  Raracha z Paakharu na misiu od ktorej záleží budúcnosť kráľovstva? Je to... „ Odpľul si na zem, lenže Tira sa len usmiala. Takže po boji bude v mojom náručí. Možno by som mal otcovi poďakovať. „Kodah je najlepší stopár  v celej našej zemi. Myslím že bude schopný vidieť obrovskú armádu skrývajúcu sa za kríkom.  A Rider je muž z tvojho územia, veľmi dobre vieš že jemu žiaden tvor neujde. Mág, človek či rarach.“  Dale len prikývol.
„Má pravdu, môj kráľ  i Vy, lord du Krowe. Je to výhodné pre naše víťazstvo. Kedykoľvek a kdekoľvek  objavia armádu budeme o tom vedieť.“ Ranar si prezrel Valkýre. Nemalo zmysel sa o tom dohadovať, kráľ bol príliš šialený na aby neveril vo svoje víťazstvo. Bol hrdinom vo svojom vlastnom príbehu. Hra na hrdinov vždy prinesie len smrť. Ranar otvoril ústa a vložil do nich figu.
„Čo mi radia Valkýre? Počkať, kým sa vrátia prieskumníci, alebo zaútočiť kým nemá Pethys des Murgar svojich spojencov z kráľovstva? „ kráľ na nich hľadel dychtivým pohľadom. Valkýre prikývli. Nasleduj, poslúchaj, ver.
„Vaši ľudia Vám radia dobre môj kráľ,“ prehovorila Miressa, najvyššia autorita medzi Valkýrmi. „Spravme oboje náš kráľ. Zaútočme, avšak nie priamo. Pár Valkýr spolu s jednou päsťou prenikne do mesta pomocou mágov a mágie.  A...“
„-Nepokúšaj moju trpezlivosť ženská! Čo ďalej?“
„Žiadam o povolenie použiť apoštolky boha Durum pod vedením lady Vales.“ Žiadna z valkýr sa nepohla, narozdiel od lordov protektorov a stevardov. „Z akého dôvodu chceš použiť kňažky boha strachu?“ každý poznal odpoveď, každý sa jej bál. Dokonca aj Miressa zmĺkla v tej chvíli.
„Privolať duše padlých v tejto vojne bojujúc namiesto nás. Každým padlým v tejto bitke získa Šajtánsky kráľ väčšiu šancu na víťazstvo. Tým že budeme bojovať medzi sebou nič nezískame. Des Murgar bol najbohatší z vašich lordov pane. Ani on nepošle svojich ľudí bojovať proti krajanom ak nebude mať na výber.  Najal si žoldnierov, čítajúc niekoľko tisíc.  Boh Durum bude rád za tento... Dar.“ Postava vstúpila do stanu, neohlásená a nepozvaná, no moc jej hlasu nedonútila ani Valkýrov zakázať jej vstúpiť.
„Lady Vales... „ Dokonca samotný kráľ nenašiel slová ktorými jej mohol odporovať. Tá žena znamenala smrť, strach a všetko, čoho sa kedy ľudia báli okrem bohov samotných. Lady zamávala rukou a utíšila kráľa. Zadívala sa na Valkýre a vrátila sa ku kráľovi. V jej očiach sa objavil strach... Ale prečo?  Ranar uvidel pred sebou obraz boha Duruma, princa neznáma, no tá chvíla bola prchkavá a nedokázal si vybaviť jeho podobu. Pamätal si len tú silu, ktorá z neho sála. Keď sa zadíval na ostatných, pochopil že túto víziu uvidel každý.
„Durum je boh neznáma, života a smrti.  Saxon VII, tvoja armáda je slabá, nemá najmenšiu šancu poraziť kráľovstvo, nedokáže poraziť ani rebelov vo vlastných radách. Potrebuješ boha na svojej strane, tvoja nestrannosť v božích cestách musí skončiť. Staneš sa jeho vyvoleným a on ti vyhrá vojnu.“ Jej oči potemneli, pohltili bojový sál.
„S pomocou krvi a piesku.“

Kováč Lars

Jeho stan bol pravdu povediac malý, rovnako ako jeho úloha v tomto príbehu. Lars, ktorý si sám zvolil meno, bol pravdu povediac goblin a tak málokto uznával jeho zbrane a zbroje. A tak, keď sa pred neho dostavil Simian, modrokožák, pliaga jeho rasy, príliš ľudský, pramálo orkský to bol tvor.
"Čo si prajete môj pane?" Vyslovil s prehnaným úsmevom na tvári. Možno spravil niečo, čo sa vzdialene podobalo úklonu. Tento svet je odporný, samý piesok a žiaden strom. Odporné. Všetci Larsom opovrhujú, nikto si neváži jeho umenie Mocenským rozpetím rúk odhaloval svoje zbrane zo železa a ocele. Mal tam palcáty, násadky na kopije, sekery i rôzne meče. Brnenie kožené i prekuté, staré i nové. "Čo si ráči priať, pán žoldnier z ďalekých krajín" Samozrejme, jeho práca bola predávať zbrane a zbroje tým, ktorým to nezaručil ich lenný pán. A taký boli iba žoldnieri alebo odporné stvorenia akým bol Simian.
Zadíval sa na meče, kedže každé z nich poznal osobne. Niektorým dokonca daroval i mená. Grul'ba, ľudostínač. Gaiamal, Nerin smiech. Škoda že obe z nich mohol predať len Goblinom.
"Vybral si náš pán svoju zbroj či meč? Alebo radšej tvrdé sekery na sekanie hláv neboštíkov Skaličanov?" Tackavým krokom sa prechádzal po miestnosti a odhaloval svoje kráľovstvo.


"Odíd!"
Vyslovil vo chvíli svojho vyčerpania. Žena, ktorej tvár bola zakrytá rúškom, kňažná Durumová. Postavila sa, ako jej prikázal a zo zeme pozbierala svoje rúcho. Bola totiž nahá, zatiaľ čo jeho dar pomaly skĺzal po jej ladných nohách. Celý spotený znova na chvíľu zavrel oči, premýšľal či sa jeho dar uchytí. O bastardov sa vždy staral, dával im hrsť strieborných a slová, že ak niekedy povedia jeho deťom kto je ich otec, skončí to Uzmarom, stínačom hláv. Keď otvoril oči, slnko dorazilo stredu oblohy.
Obliekol si svoje šaty, všetko dokonale zladené v rodinných farbách. Na to položil svoje kožené vypchávky, brnenie valkýra a opasok, do ktorého zastrčil Uzmara
Vedel že dnes by tu mal byť aj jeho brat, no tešil sa, hoc ako starší, vždy vyzeral mladšie a honosnejšie.
Stretol ho, ako sa rozpráva s Dalwhitkou. Plné krivky, radosť na pohľad, škoda, že Dalwhitku už nedávno mal. Každý chlap musí spraviť dvanástku, inač jeho život nestál za nič.
"Ahoj, Yes, môj milovaný braček." Usmieval sa, tým svojim dokonalým úsmevom plný zubov bez jediného kazu. "Ako to že si nebol zavolaný na poradu? Človek by očakával že niekto tvojho postavenia bude zavolaný." Znova prehliadol Dalwhitku a povedal si, že si môže spraviť nábeh do budúcna. Do jeho piateho kola dvanástky. Aj tak mi už chýba iba samica goblina a Sawarka.
"Zdravím, slúžka. Zdá sa že máš dobre spravované telo a ja nechcem o taký kus mäsa prísť. Očakávam ťa zajtra po útoku v mojom stane. Neboj sa, svojim fenám dobre platím."

Kováč Lars>>>

Dravokocúr

Zdravím, konečne som to tu našiel, pousmial sa. Strašne ma štve táto organizácia, že dokopy nám tu nič nepovedali, nič nám tu nedajú a máme sa byť za vyšších ľudí čo ani nepoznáme... Hlavne, keď nám nič nechcú zasponzorovať, ale s tým vás nejdem nejak obťažovaťpovzdychol si... Po chvílu, čo goblin predstavoval svoje zbrane: Vidím, že tu máte naozaj zaujímavé kúsky, kvalitná goblinia práca, aká by sa od vás dala očakávať. K tomu vidieť, že k nim naozaj máte obrovský vzťah, keď ich aj pomenúvate. Zalichotil goblinovi a už reálne začal rozmýšlať, akoby sa mohol skutočne, čo najlepšie vyzbrojiť do boja. Všetko tu naozaj vyzerá skvelo, ale nemám veľa peňazí, dalo by sa tu nájsť niečo, prekonanie obrej kože, alebo draka, či proti ich obraná? určite by som vedel to nejako splatiť, ak by som aktuálne nemal toľko Navrhol a čakal, či sa chytí ponuky, bol pripravený sa mu skoro aj zapredať, aby v tomto boji bol najlepší z najlepších...

Yesirn dar Volthes

Yesirn ostražitě sledoval Simiana a přestože on byl tím posledním, kdo nějak závazně trval na nějakých nepodstatných kodexech a pravidlech chování, tak ho až zarážel nedostatek respektu. Myšlenky sice číst nedokázal, nicméně výraz Simiana mluvil za vše a pár okamžiků šlechtic zvažoval, zda mu má udělat pár lekcí o respektu nebo nad tím mávnout rukou a tím primitivem se již nezajímat.
Nakonec se spokojil s takovým šalamounským řešením - pokud si vzpomene, osobně zařídí, aby si Simian na vlastní kůži okusil krásy předvoje, nebo-li vodseru, jak tuto jednotku Yesirn ze srandy nazýval. Zato Dalwhitka se chovala o poznání lépe, ovšem než stačil odpovědět na otázku, vtrhla do jejich rozhovoru další osoba, tentokrát jemu dobře známá. "Však víš jak to chodí, na mladší bratry každej z vysoka sere," odpověděl drsným tónem, nicméně vzápětí se dostavil široký úsměv a potvrzení, že si z toho vážně nic moc nedělá. "Banda zhýčkalých lorďátek se navzájem překřikuje a snaží se prosadit své vlastní plány, o nichž si myslí, že jsou pochopitelně nejlepší. To není nic pro mě - to důležité co se mě bezprostředně týká se stejně dozvím a o víc se nestarám, to je spíš tvoje práce Rando." Ne že by jeho starší bratr již dávno neznal Yesirnův názor na politiku, ale když se zeptal, neviděl důvod proč neodpovědět.

Nad rozkazem, jež Rando učinil směrem k Dalwhitce, musel zakroutit hlavou - to mu tak bylo podobný. Zato reakce dívky byla přinejmenším překvapivá, neboť rozpaky a pravděpodobně i zděšení na sobě nedala prakticky vůbec znát, což byla schopnost, kterou nedisponoval zdaleka každý. "To už lovíš baby i ve vojenským tábořišti?" Neodpustil si drobné rýpnutí, ale kecat mu do toho rozhodně nehodlal. Byla to jeho věc, měl na to právo a Yesirna to stejně nezajímalo, tudíž nebylo nad čím se zbytečně pozastavovat.
"Jaká je vaše úloha? Jako bojovnice nevypadáte, takže léčitelka?" Zeptal se Yesirn, zaměřujíc nyní svou pozornost zpátky na Dalwhitku.

Ubehlo zopár hodín od chvíle čo jeden bezvýznamný Simian dostal do rúk meč, ktorý mu goblin s miernym úžasom podával. Nazval ho "Pochybnosť" a to ten meč aj označovalo. A teraz, dvanásť hodín po stretnutiu synov lorda dar Volthesa s pochybnou mníškou.
A tak to začalo, zber ľudí z okolia, farmári a roľníci, muži, ženy i deti ktorých lord Skaliska vyhodil späť na pole, aby jeho hrad vydržal celé roky obliehania bez hladu.
Jedna päsť vedená Shaakarisom sa stratila, no nikomu na tom nezáležalo, bola to pravdepodobne len súčasť stratégie. Nastalo zhromaždenie, keď boli z hradu počuté prvé výkriky a oheň sa začal rozširovať Skaliskom.
Na perách Lady Vales sa rozšíril úsmev, prečo nie, keď bola veľkňažnou Duruma? Smrť je bola vždy blízka. Jej baránky kľačali zviazané v kruhu, potencionálne obete. Záležalo len na modlitbe.
Vôkol kruhu obyvateľov Gardillu sa zhrnuli royalisti, žoldnieri, dobrodruhovia i obyčajní vojaci. Jej tichý hlas sa rozprestrel priestranstvom, ktoré prekričali iba výkriky umierajúcich.
"Náš pán, princ smrti, ale aj života nám dáva dar, o ktorom nemožno pochybovať. Sú to títo ľudia, zradcovia slúžiaci falošnému kráľovi na zemi, budú jeho odmenou, ak sa tak rozhodnete, pretože len síla jeho veriacich ho presvedčí o tejto pomoci. No pamätajte: Každá z týchto duší bude obetovaná, každý z týchto ľudí, každá krv ktorá vystriekne bude na vašich rukách, na rukách veriacich"
Odmlčala sa, nechala svoje slová rozoznieť v okolí. Niekde uprostred baránkov sa rozplakalo dieťa.
"Modlite sa, smrteľníci, k jedinému bohu ktorý prežije všetkých. Modlite sa, aby dnes nemusel nikto z vás umrieť. "

Drevokocúr

Ah, zlaté goblinie ručičky, to je krásne púzdro, tá rukojeť, tá dĺžka, tá hmotnosť aaahh hovoril si sám pre sebe celú cestu cez stany od chvíle, čo odišiel od goblinieho kováča. Neuveriteľne natešený bol. Tvár bola úplne rozjarená, úsmev, akokeby mu kúty pier odolávali gravitácii neikoľko násobne väčšoiu silou. Proste vyškerený od ucha k uchu. Každý, kto ho uvidel sa naňho otočil, zbystril a asi začal ohovárať, že čo to je za fetáka. Celú cestu si len hovoril akú super cenu dostal a nevedel sa dočkať, kedy nájde svojho súpera a bude sa môcť popyšniť ním. Ako tak išiel sa stalo niečo nečakané. Počul krik. Väzni, otroci, neviem čo. Išiel som za ním. Vtom som počul, ako nejaká stará paní hovorí o Durumovi. Kto to je? Čo chce po najvyššom? pomyslel som si. Vravela, že ak chceme byť pod jeho požehnaním, máme sa začať modliť a prijať obetu zradcov. Ihneď, ako skalne veriaci, som padol na kolená a začal sa modliť.

  Celý púštny svet sa zahálil do plášťa noci, keď odznelo prvé zatrúbenie a škrípot kovovej brány. Žiadna armáda sa však nepohla, okrem zajatcov z okolitých miest a dedín.  Boli tam muži, ženy i deti. Bolo počuť plač, preklínanie i bezmocné výkriky. Nasleduj, poslúchaj, ver
Odvrátili zrak na ženu, ktorá to všetko spôsobila. Je to súčasť vojny, obchod, jediná možnosť ako povoliť návrat mŕtveho do sveta živých. Vales, kňažka boha smrti. Vôkol „zajatcov“ bol uzavretý kruh apoštoliek boha Duruma, v tranzu vyslovovali modlitby. Vales tvorila to isté, sama sa však nachádzala v strede medzi obetou. Žiaden roľník sa jej nedotkol, žiaden sa na ňu nepozrel. Len kráľ zo svojho trónu hľadel na ten rituál.
Svet utíchol v modlitbách veriacich. Eufória, ktorá vychádzala z kňazov Durumových sa začala zhmotnovať, nič iné nebolo možné počuť a samotné výkriky ustúpili tichu.
V tej chvíli, keď kňažná Durumova v ergazme vyslovile posledné prosby svojmu bohu.
Masaker započal.
Niekto okolo zarazil svoj dych vzrušeným. V púšti, na mieste kde nepršalo už pár rokov, rástla tráva, potom kvety, nakoniec malé výhonky stromov. Život. Každý muž či žena v armáde upriamili pohľad na tú nádheru. Kým nezaznel prvý výkrik. A krv nevsiakla do piesku.
Rastliny sa napájali krvou obetí, vsiakli ju, pili, kým posledné dieťa v matkinom náručí neutíšilo svoj plač. Dokonca aj samotné slzy nemohli tiecť. Nič v nich už neostávalo. Piesok pod kruhom sčervenal farbou krvi. Účastníci ucítili chlad a teplo zároveň. Niečiu prítomnosť. Boh? Nezáležalo na tom.  Krvavý piesok začal víriť v špirálach a rozprestrel sa po celom bojisku. Začal sa formovať, tuhnúť a hýbať. Duchovia rôznych tvarou, v púštnom plášti.  Armáda.

Armáda oživlých tiel z piesku a krvi sa blížila k mestu ako predvoj. Nenásytná. Nebezpečná. Božská.
Brány Skaliska sa otvorili. Mer, Valkýr vedúci celý od krvi zamával na postup k bráne. Duchovia zaútočili. Žiadna domobrana nevyšla z mesta, nepokúsila sa zastaviť ten postup. Ozvali sa rohy. Armáda živých sa pohla vpred. Stanú sa z nás hrdinovia tohto veku. Porazíme kráľovstvo. Žiaden boh nás nezastaví, ani žiadna veštba. Rozbeholi sa vpred, s menom kráľovstva na perách. Duchovia vstúpili do mesta, uvidel ako rozťali Mera na kusy, zatiaľ čo ich Kráľ sledoval vraždenie vlastných ľudí, zhrbene jazdiac na vojenskom koni, dychtivo čakajúc na krv. Zadíval sa na Vales s rovnakým pohľadom v očiach. Nikto z nás ktorý videli ich zrod neumrie, uvedomili si vojaci kráľovstva. Všetci ostaní sú ich nepriateľmi. Velemir, Shaakaris, Havran, Kethlis... Celá päsť.No pokračovali. Pol stovky obetí nie je nič v porovnaní so získaním vlastnej zeme späť.
Až vo chvíli keď šípy prerazili brnenie jeho päste pochopili že tu niečo nehraje. Mnohí
zaspätkovali, iný sa dotkli zranených miest a od bolesti vykríkli. Ďalší len padli na zem. Mŕtvym bolo jedno kam dopadnú. Valkýre vydvihli svoje štíti, lenže ho natočili smerom na sever. Šípy neleteli zo Skaliska kde bolo počuť len krik a plač. Keď zazneli bubny, celá armáda zastavila. Napriahli štíty, chránili kráľa a svojich pánov. Čarodeji vytvorili pred sebou bledomodré štíty. Ozvala sa ďalšia salva šípov. A oheň dopadajúci z východu strávil telá zasiahnutých. Armáda netušila čo má robiť, obkľúčená tromi smermi.Žoldnieri. Utiecť nemohli, ich straty by boli príliš vysoké. Existovala jediná cesta... Ranar du Krowe, syn Sernara du Krowe vykríkol a ľudia ktorý ho počuli sa stali jeho ozvenou.
„Na hrad, zaútočte na hrad!“

>>>Presun