Obrancovia Skaliska (Rebelovia)

Hizashi

Prichádzal som do tábora rebelskej armády odpočatý a čerstvý. Cesta bola príjemná a ubehla mi celkom rýchlo. Bol to pre mňa nezvyk cestovať bez svojho verného psieho spoločníka Rexara a často som rozmýšľal o tom ako mi jeho prítomnosť chýba. Ak ešte niekedy v živote budem mať to šťastie a stretnem Drevokocúra, prisahám že ho vlastnoručne pripravím o život za to čo vykonal ! Bol som na Drevokocúra nasraný nie je len preto že mi ten hajzel zabil psa ale mal ešte toľko drzosti aby uniesol princeznú a nechal si celú odmenu pre seba.
Zhlboka som sa nadýchol a vypustil z hlavy myšlienky na zradcu Drevokocúra. Vonku bolo príjemne teplo a horúci letný vánok mi rozvýjal vlasy. Mal som rád takéto počasie, bol som na neho zvyknutý z prašnej zeme, zimu som príliš v obľube nemal.
Tábor sa rozkladal v opustenom meste, aj keď som si bol istý že obyvatelia tohto mesta ho neopustili dobrovoľne. Kvôli vojne dvoch pajácov trpia zbytočne aj nevinný ľudia... Mesto bolo dosť veľké a vládol tu veľký zhon a hluk. Kopa ľudí v brneniach pobehovala sem a tam, mnohí po sebe niečo kričali alebo sedeli pri stoloch a hrali kocky alebo popíjali pivo. Páčilo sa mi tu. Bol som dlho na ceste sám takže som tešil kedy zájdem do krčmy na pár sudov piva a vypočujem si nejaké novinky zo sveta.
Ešte predtým som však musel niečo urobiť. Ak som sa chcel pridať do vojny a zarobiť si takto nejaké peniaze, musel som sa pridať k nejakej organizácii. Od chlapov ktorí popíjali pri stole neďaleko mňa som za dozvedel kde sa nachádza hlavný stan Modrích Barbarov a tak som sa tam vydal.
Chcel som sa nechať zapísať ako ich člen a pridať sa do vojny ktorá sa odohrávala medzi Royalistami a Rebelmi. Príliš som sa nestaral prečo sa tu vlastne bojuje, pokiaľ mi za moje služby zaplatili, nezaujímalo ma to.
Dorazil som teda k hlavnému stanu Modrích Barbarov a obzeral si ho. Bol to veľký stan v príznačnej modrej farbe, ktorí obklopovalo zopár menších stanov. Bez ďalších okolkov som teda vošiel dnu a podišiel k stolu na ktorom bola nejaká hrubá kniha a za ním sedel chlapík v brnení s prísnym výrazom na tvári. "Chcel by som sa pridať k Modrým Barbarom" prehovoril som k nemu. Chlapík zdvihol pohľad, zahľadel sa na mňa a s miernym úsmevom odvetil "S tým nebude problém. Vyplň toto a podpíš sa. Potom choď dozadu kde dostaneš tetovanie aby si sa vedel preukázať že k nám patríš" Hneď ako dohovoril vytiahol spod stola papier a brko s atramentom. Podal mi aby som ich vyplnil. Stačilo tam napísať svoje meno, rasu a pôvod čo som aj spravil a papier bez slov odovzdal tomu chlapovi. Hneď na to som sa postavil a odišiel dozadu kde už čakal chlapík s ihlou v ruke aby ma mohol otetovať. Vyhrnul som si teda brnenie nad lakeť a nechal aby mi vytetoval modrý znak Modrích barbarov na predlaktie.
Po dokončení tetovania som sa vybral preč zo stanu pričom som na odchode kývol zapisovateľovi na pozdrav. Vybral som sa rovno ku krčme, sadol si za stôl a objednal si pivo. Kým mi priniesli pivo zapálil som si fajku a vyložil si nohy na vedľajšiu stoličku. Páčilo sa mi že posedenie bolo vonku a tak som mohol nerušene sledovať okolitý ruch. Čašník mi priniesol pivo a ja som si z chuti odpil.
A tak som tam sedel, popíjal a oddychoval. Mal som za sebou dlhú cestu, tak som si to aj zaslúžil...

Enzryn "Talel" Essamquawore z klanu Samond  

Ranné lúče mi začala dopadať na pokožku. Boli teplé a hrejivé. No neboli ničím v porovnaní s telom krčmárovej dcéry, s ktorou som strávil poslednú noc.  Odkryl som svoje nahé telo a obliekol som si nohavice. Ako som sedel na posteli, prešiel som si prstami po jazvách, ktoré mi pripomínali čím všetkým som v minulosti bol. Sám som nevedel čím som teraz. Každý deň som si kládol túto otázku. Aký je môj zmysel? Čo mám robiť? Má môj život vôbec ešte nejaký význam? Som stále otrokom alebo som slobodný? Vymenil som železné okovy za okovy dlžoby voči svojmu majiteľovi? Ma to robím nejaký cieľ? Nepotĺkam sa životom len tak? Prešiel som po každej jazve a rozpamätal som sa na každý príbeh, ktorý predstavovala tá jazva. Každá bola výnimočná. Z iného súboja, od iného človeka, no taktiež všetky značili moje víťazstvo a to, že som prežil všetky hry, ktoré so mnou osud hral.
Zozadu ma objala krčmárova dcéra. Jej veľké prsia sa pritlačili o môj chrbát a znova som pocítil teplo jej tela. Jej ruky ma obchytili na hrudníku, kde sa jej dlane spojili. Povedala mi: Včerajšia noc bola úžasná, no strašne krátka zároveň.   Kiež by sme si to mohli niekedy zopakovať. Otočil som sa a pobozkal som ju. Bol to bozk bez lásky, rovnako ako celá noc. Neišlo mi o lásku. O tú mi neišlo skoro nikdy. Chcel som si iba užiť, o nič viac neišlo. Všetky tieto naivné dievčatá si mysleli že je to láska čo k nim prechovávam, že všetko čo robím, robím z lásky. Zneužíval som ich slabosť voči tomu, že som cudzinec a neporazený gladiátor.  Pomaly som bozkami prešiel z jej pier až k jej krku. Počul som, ako jej krv začína pulzovať rýchlejšie, no prestal som. Pozrel som sa na ňu a odvetil som:„Rád by som ostal, ale kráľ ma čaká. Blíži sa búrka a ja som uprostred tej búrky.“  Vstal som a obliekol som si vrchnú časť odevu na ktorú som si pripevnil plášť. Dýku s mečom som si pripevnil o pás. Odišiel som z izby. Nechal som tam krásnu ženu nahú a rozpálenú pre mňa. Chcel som sa vrátiť a znova prežiť tu vášeň, ktorá rozpálila moje telo ako nič v poslednej dobe. No povinnosť ma volala. Ako som povedal, búrka je blízko. Tento krok bol od môjho pána odvážny, no on vie, čo robí. Druhý kráľ bol slabý a neschopný, môj kráľ bol veľký politik a stratég. No jedna z vecí ktoré ma netešili bolo to, že mesto sa preplnilo žoldákmi.  Všade bolo plno. Dokonca aj krčma, v ktorej som spal bola už z rána plná ožranov a opilcov. Predieral som sa tou spodinou cez celú miestnosť. Hudba hrala a ľudia tancovala aj keď ešte nebolo čo oslavovať.  Nedošlo ešte ani k prvej bitke, nie to k víťazstvu vo vojne.  Mnohý z nich ani nevedeli do čoho idú. Poblaznený chlapci, ktorý hľadajú hrdinské činy pod zástavou svojho kráľa lebo čakajú že im dá hory zlata a nespočet kur*ev ktoré budú môcť ošukávať až pokiaľ ich prirodzenia nebudú zoschnuté a krvácajúce. Aký hlupáci. Dostal som sa z krčmy, konečne na čerstvý vzduch.  
Mesto bolo rovnako ako krčma, úplne preplnené. Všade nejaký žoldák alebo dobrodruh.  Cieľ mojej cesty bol jasný – hrad. Bolo neuveriteľné sledovať ako sa z obchodného mesta stáva vojenská pevnosť. Obchodníci na trhoch vymenili svoje ovocie a zeleninu za zbrane a brnenie.  Pouličný hudobníci prestali hrať piesne o radostiach života a kráse lásky. Z ich hrdiel sa ozývali hrdinské eposy a piesne, ktoré oslavovali nášho nového kráľa. Deti sa prestali hrať na schovávačky alebo chytačky ale teraz sa hrali na vojnu. Netušia ešte čo je to vojna. To krviprelievanie a utrpenie manželiek vojakov.  Neuvedomujú si že to môže byť práve táto vojna, ktorá ich pripraví o rodičov.
No jedna vec sa nezmenila a to pohľady, akými ľudia na mňa hľadeli. Pohľad plný strach z neznámeho. Nikto nevedel čo som zač, aké mám zvyky. Mysleli si že som obyčajný barbar a čakali kedy sa zbláznim a pozabíjam ich. Klamal by som, kedy som povedal že niekedy po tom netúžim, ale teraz musím byť poslušný.
Cesta na hrad sa mi krátila a ja som každým krokom bol bližšie. Došiel som k hradnej bráne kde stali stráže. Tie ma samozrejme veľmi dobre poznali. Každou chvíľou prišiel nejaký lord so svojimi vojakmi podporiť môjho pána.  Pre nich tu bol krásny hlavný vchod so zlatou výzdobou a patričným uvítaním. Ja som musel ísť bočným vchodom. Najprv som zamieril do svojej komnaty. Z tej som si vzal luk a tulec šípov. Mojou ďalšou zastávkou bola kuchyňa. Nestihol som raňajkovať, keďže krčma bola plná. Zobral som si jeden kus pečiva a jablko. Hneď som ich aj zjedol a zapil bielym vínom. Keď som už bol posileným, zamieril    som do novovytvorenej trónnej sály, kde bol môj pán. Otvoril som obrovské dvere a vstúpil som. Napätie sa tam dalo krájať. Každý prišiel s nejakou stratégiou a každý tvrdil že tá jeho je najlepšia. Radcovia a mnohý lordi neustále hovorili môjmu lordovi, ktorý sedel na tróne, čo má robiť.  Ja som pomaly podišiel k jednému zo strážcov a čakal

//Neoplatí sa čítať ak nemáte radi dlhé príbehy ktoré súvisia nepriamo z vašou postavou :)osobné sú pod tým





Zadíval sa na zoznam nových členov, hľadal výzvu hodnú seba samého. Pozoroval písmená, čakal kedy mu budú dávať zmysel, no vykašľal sa nato. "Čítaj!" Vykríkol na nejakého pacholka od Gardilčanov a sledoval ako vystrašene hapká slobá. Slabý červ pomyslel si vo svojej mysli keď od neho odchádzal do najbližšieho pajzla. Poznal svoj druh. Pivo.. a dorazil do miestnosti, ktorá bola pre obra príliš malá.
"Kde si chlpatý?" Vykríkol na celú miestnosť a hľadal sebe rovného... obra zo svojej rasy.
Sledoval miestnosť. Našiel ho. Hračka. Nebol to malý červ. Bol to obor. Obor nie je malý červ, pretože je veľký.
"My dvaja ideme do prvej línie, rozumieš, Guntar?" Vykríkol priamo na neho a nezaujímalo ho čo práve robí.
"Dáme stávku chlpatý?  Kto porazí viac hláv, ten bude vodcom nového klanu!!!" vythrol sud piva z pod pultu a spolu s jeho obsiahol ho do seba hodil. Ostatných si nevšímal... Malý červy

"Tá prerastená príšera znova ničí tento komorný podnik." Zašepkal mág do ucha Rolla, akoby boli prerušený uprostred príjemného rozhovoru. "Prosím o prepáčenie pane, málokedy vidíte bojovať obra proti obrovi a každá z týchto... Odpudivých bytostí má rado porovnávanie sily medzi sebou." Odpil si zo šálky teplého čaja, hoc netušil odkial mohli získať v tejto diere čaj. Usmial sa na mladého lorda a predstavil sa: "Dobrý deň pane, Weein, člen modrých barbarov, obyčajný služobník. A vy budete musieť byť Rollo Dar Nocticus, je docela česť vidieť niekoho z opozičných strán bojovať na našej strane. Ale tak, komu záleží na cti či uznaní, keď môže mať zlato a postavenie že?" znova si uchlípol, pozoroval jeho konanie.
"Mám pre vás ponuku, ktorá sa neodmieta: premýšľali ste niekedy nad tým, čo môžte dosiahnuť na bojovom poli? Povedzme zabitie kráľa?"
Videl, ako sa pred Ishana postavila skupina naliatych fúzatých, členov konkurenčného cechu. No na tom mu nezáležalo. Boli to len bábky oproti nim, skôr zbrane ako bojovníci.

>>>Kazuma
"Hej, šikmoočko, zdá sa že si stratený. Môžme si prisadnúť že?" Pozrel sa na svojich spoločníkov jeden člen fúzatých žoldnierov s maskou krakena. bez toho, aby čakal na tvoje zvolenie, si prisadol obkročmo, očami upierajúce na tie tvoje.
"Nikdy som nechápal vašu rasu. Vyzeráte ako sliepky. Dokážete len kotkodákať. " Znova sa rozosmial, kým sledoval stretnutie dvoch obrov. "Narozdiel od nich ste aspoň civilizovaný, nie je tak? Civilizované sliepky. " Snažil sa správať a znieť priateľsky, no na tom mu až tak nezáležalo. "Je pravda že vaše ženy pištia ako prasatá pri tom ako to robia? Na ich mieste by som robil to isté, nechať sa dotknúť holobriadkom ako si ty. Som si isý že ani nevieš ako ho máš používať. No to sa zmení chlape, keď dokážeš že už nie si Ishanom, že? Musíš spraviť dvanástku." Zapískal na jednu z čašníčiek, ktorej tvár bola tak červená ako väčšinu z prítomných štangastov. "Môžme začať hneď teraz, stačí ak sa k nám pridáš a staneš sa bojovníkom, nie len obyčajnou ženskou. " Položil krčmárku do svojho lona a neohrabane stisol jej prso.
"Tak čo hovoríš, šikmoočko? Okúsiš chuť pravej ženy a začneš dvanástku pod našim velením? "


"Som kráľ" vyslovil rozdráždené, až mu z úst odpadol kus bravčového. "Odvedte mi ho z očí. Hodte ho mojej vnučke do jej ihriska. " odtrhol ďalší kúsok z mäsa a sledoval ako mu tú pliagu odnášajú z očí. Jeho čarodejná palica.
No jeho obľúbený gladiátor mu zlepšil náladu, pri ktorej sa dokázal usmiať. "Talel, môj vysnený gladiátor." a ponúkol mu miesto u svojho stolu. "Zdá sa že si užívaš svoju slobodu. No dnes s tebou nemôžem veľmi viesť nudné rozhovory. Dozvedel som sa o tom, že náš "Kráľ" sa chystá zaútočiť tento večer. Čo si myslíš? Aké sú naše šance?" chvíľu sledoval jeho reakcie. Chcel si ním byť istý.

HIzashi

V kľude som sedel v krčme, popíjal si pivo a bafkal si fajku. Premýšľal som nad nadchádzajúcim bojom a o tom čo prinesie. Chcel som pobiť čo najviac ľudských červov aby som stal slávnym a obávaným obrom.
Príliš som sa o diane v krčme nezajímal, nemal som chuť sa baviť s ostatnými. V tom sa dvere do krčmi rozrazili a vošiel dnu obor. Bol veľký asi ako ja a poriadne zarastený. Pribehol ku mne a začal na mňa vrieskať že budem stáť s ním v prvej línií. Popritom rozbil barový pult a vytiahol si sud piva ktorí vypil ako inak na ex. Budem v prvej línii s iným obrom ! Oči sa mi od radosti leskli a postavil som sa.
"BUDE PRE MŇA ČESŤ STÁŤ PO TVOJOM BOKU A ZABÍJAŤ MALÍCH ĽUDSKÍCH ČERVOV BRATKU!" Zareval som na neho a z celej silu mu udrel svojou hlavou do jeho hlavy na znak pozdravu. "Áno, kto porazí viac hláv slabých červov bude víťaz ! Pripime si na to bratku !" Hneď nato som rozbil aj zvyšnú časť pultu a vytiahol ďalšie dva sudy s pivom. Jeden som hodil druhému obrovi a obsah prvého som do seba nalial ako keď vylejete vodu do potoka. Silno a nahlas som si odgrgol a zareval "HOSTINSKÝ! TO CHCE OSLAVU ! PRINES ĎALŠIE SUDY S PIVOM !"
Vrieskal som na celú krčmu a bil sa pri tom o dušu po hrudi. Konečne nejaký rovnocenný parťák Pomyslel som si potešene pri pohľade na obra ktorí do seba nalieval celý obsah suda s pivom.

Ubehlo sedem hodín od chvíle čo obor s obrom dokončili pivnú súťaž a prihlásili sa do prvej línie spolu s ostatnými modrými barbarmi. A dvanásť od chvíle čo Kazuma Sumizometsuki uzavrel kontrakt s fúzatými žoldniermi. V tej istej chvíli, mladý lord Rollo ignoroval najväčšiu ponuku akú mohol dostať a zapísať sa do historiek. No tak sa už stáva, že pravý vodcovia upadnú do zabudnutia kvôli jedinému zlému rozhodnutiu.
V tom čase, pri roznesení polnočných zvonov sa ozval jediný výkrik. Smrť, inak sa nedokázal popísať. Ulicami sa niesli ďalšie a ďalšie výkriky, ktoré označovali ďalšiu a ďalšiu smrť z mnohých rán.  
Takmer každý sa prebudil, videl krvavý scenár, kde meče a kopí trhali telá na kúsky a krv skropila kamenné cesty. Boje sa viedli všade, no viac royalistov ich utekalo za nejakým cieľom.
Päsť, útvor v armáde čítajúc päťsto ľudí a jedného veliteľa, Valkýra sa snažili o najrýchlejší útok.  
Tí, ktorý mohli pozorovať z diaľky konfrontáciu, videli ako armáda vychádza zo stôk s zaostrenými čepeľami. Hlavný boj, kde sa nachádzala väčšina royalistov, bol blízko kasární a tam, kde väčšina bojovníkov "Nového Kráľa". Zvyšok utekal smerom na juh, asi jeden Prst (stovka vojakov) a posledný, možno päťdesiati sa rozbehli smerom k sídlu kráľovského rodu...

ČO UROBÍTE?

Hizashi

Po oslave s mojím novým priateľom obrom som zaspal opitý na šrot na zemi pod stolom. Bol som tvrdý ako drevo a zobudiť ma mohlo tak zemetrasenie. A to sa aj stalo, aspoň mne to tak pripadalo.
Všade bol obrosvký hluk a zhon, kopa ohna a všade sa bojovalo. Zobudil som sa, posadil sa a rozhliadol sa okolo. v ústach som mal sucho ako na púšti. Vedľa mňa ležal zvyšok nedopitého sudu s pivom a tak som jeho obsah obrátil do seba na počkanie.
Parádna vzpruha. Pomyslel som si potešene. Obzrel som sa okolo no svojho priateľa obra som tu nevidel. Kde len mohol ísť? Bol som trochu smutný že ma opustil a šiel bojovať sám, to bolo nefér. Pozviechal som sa teda na nohy a vyšiel von pred krčmu. Držal som meč v ruke a sledoval okolie toho čo bývalo krčmou pred obrou apokalypsou.
Všade zúril boj a zneli výkriky. Bol som strašne nahnevaný. "ZAČALI STE VOJNU BEZO MŇA VY NEVĎAČNÍCI?!" Zareval som z plného hrdla päsťou udrel do tváre vojaka ktorý bežal oproti mne takou silou že odletel asi 2 metre a ostal nehybne ležať. Videl som že nepriateľský vojaci smerujú k hradu a to bolo zlé, mohli zabiť kráľa. Rozhodol som sa teda vydať tiež k hradu a pomôcť pri jeho obrane. Počas cesty k hradu som zabíjal všetko čo mi stálo v ceste a mečom som oddeľoval jednu končatinu od tela za druhou. Bol som rozzúrený a a plný adrenalínu. Miloval som boj a práve teraz som sa cítil ako nezastaviteľný stroj na zabíjanie. Dnes pobijem mnoho malých červov Pomyslel som si nadšene.

Enzryn "Talel" Essamquawore z klanu Samond

Nadišlo temno noci. Vo vzduchu bolo niečo cítiť, niečo prichádzalo. Sedel som na hradbách hradu v tieni noci. Luk som s tulcom som mal opretý vedľa seba.  Pomalými ťahmi som si brúsil svoj meč. Často krát to bola práve ostrosť meča, čo mi zachránilo život v aréne. S ostrým mečom ste si mohli nepriateľov nakrájať ako syr. Ja som sa nikdy nespoliehal na silu, ktorou som sekal ale na presnosť a ostrosť mojej zbrane. Široko ďaleko nebolo počuť iný zvuk, iba zvuk kameňa, pohybujúceho sa po čepeli. Okolo mňa prešli hradné stráže. Dvaja chlapi. Žiadne plátové brnenie. Obyčajná koža, meč, štít. Jeden z nich držal fakľu. Rozprávali sa. Hodnotili ako vyzerá situácia. Vymieňali si svoje pocity z vojny. Obaja sa báli o svoje rodiny, ktoré boli v ohrození v meste, pričom oni stáli na hradbách. Ako sa vzďaľovali, ich hlasy slabli  a ja som z ich rozhovoru už viac nepočul.  Urobil som posledný ťah kameňa po čepeli. Kameň som odložil a pomaly som prechádzal prstom po čepeli aby som zistil, či je dostatočne naostrená. Pomaly som meč zasunul späť do pošvy. Postavil som sa zo zeme a obzrel sa po horizonte. Videl som mesto, plné svetiel a hluku.  No tento krát boli svetlá aj za mestom. Nepriateľský tábor. Zdalo sa, že sa tam niečo deje. Ale to nebol môj problém, to bola vec mladého lorda a jeho slávnej bitky, v ktorej bude viesť armádu. Hrdinský čin ktorý sa postará o jeho nesmrteľnosť v podobe heroických piesní a básní. Prečo sú vždy slávny iba tí, ktorí majú peniaze?  Určite v tej bitke bolo aspoň 100 lepších bojovníkov, ako mladý lord ,ktorých mená budú zabudnuté a to len preto, lebo nemali dosť peňazí na to, aby si zaplatili pevcov, ktorí by o nich spievali. Je to smutná realita tohto sveta. Videl som mladého lorda bojovať. Bojuje arogantne a agresívne, ako väčšina lordov. Myslia si, že kvôli šľachtickej krvi ich nikto nedokáže zraniť no skutočnosť je, že každá krv tečie rovnako. Nikto to nevie tak dobre ako ja, ktorý ju počuje a ktorý ju sám prelial toľko ako málokto.  
Zvony začali biť na polnoc, začiatok dnešného divadla. V meste sa niečo začalo diať. POPLACH vykríkol som. Počul som skupinu sŕdc, asi päťdesiat, ako sa blížia k hradbu. Bol som si istý, že sú to nepriatelia.  Okamžite som zbehol dole z hradieb. Začal som dávať rozkazy “ Pripravte sa na nepriateľský útok. Lukostrelci na hradby. Potrebujem štyridsiatich chlapov aby išli so mnou do proti útoku.  A zožente mi Tanicha, ten sa mi určite zíde.“ Keď som mal všetkých svojich chlapov, vyrazili sme do boja. Už z diaľky som vystrelil 3 šípy v smere sŕdc. Šípy som mal čierne, takže ich nebolo možné vidieť ako prichádzajú. Keď už boli príliš blízko, luk som si znova dal na seba a tasil som meč. Zaútočil na mňa prvý ťažký rytier. Jeho útoku som sa vyhol a bodol ho do krku. Meč prešiel krkom ako maslom. Pocítil som teplú krv na tvári. Vedel som, že dnešnú noc si ešte užijem.

V kasárňach to bolo krvavé, žiaden totiž nedokázal ustúpiť. Hluk, výkriky bolesti a nečakaný smiech v radách Royalistov. Krv ktorá kropila žltý piesok a hnedé kamene stekala smerom na juh, k bránam skaliska.
Celá päsť umierala po desiatkach s úsmevom na tvári. Ich zuby boli zelené aoči zúžené ako pohľad divej zvery. Účinky užívania miazy.  Rollo Dar Nocticus, účastník prvej vlny boja o Skalisko dokázal čo znamená jeho rod. Boj bol krátky, takmer jednoduchý. Nepriatelia nového Kráľa umierali, padali a ich končatiny sa oddeľovali rýchlo. Boli neorganizovaný, bez hlavy ako chvost hada, nedokázali nič len sa ovíjať vôkol ich mečov.
Posledný, čo kľačal pri nohách lorda zradcu, Rolla, vyhrkol zopár slov spomedzi svojich pier.
"Lord Zradca, Nedokážeš nič, slaboch, zbabelec, zapredanec. Vy všetci ste mrtvy, na našej strane stojí samotný boh!" krvavý flusanec dopadol k jeho nohám. Vo chvíli keď poslední z royalistov u kasárne padol mrtvy k zemi, rozozneli sa rohy neschopného kráľa.
"Ony otvorili bránu! ÚTOČIA NA NáS!!!"
//Rollo získava titul "Lord Zradca"

Pod hradbami to bolo iné, organizovanejšie. Len málo obrancov sa dostalo k jednému z prstov, jedinému, ktorý sa rozhodol zaútočiť na hrad, obetovať svojich sfetovaních spoločníkov. Z hradieb vystrelili šípy, ktoré nedokázali žiadneho z nich zasiahnuť. Predvoj. Zopár ľudí umrelo pri prvom strete s legendárnym Gladiátorom a ešte viac ich padlo po zásahu meča ktorý oddeloval trup od teľa jedným seknutím. Čisté rany, ktoré boli skôr umením ako bojom so zbraňou, padli rukou šikmookého s nástrojom ktorá rasa Ishanov nazýva katanami. Obe strany mali svojich bojovníkov. Polovica z jediného prsta čítajúc päťdesiat ľudí stála a držala odpor proti obrovi a Ashanovi. Mladá žena s červenými vlasmi sa postavila proti katanskému bojovníkovi. Kethil, tak znelo jej meno. Napriahla šíp a zašepkala meno svojho ciela. Výstrel letel priamo, tak aby dorazil nepriatela s katanami v rukách.
"Tvoja rasa je skutočne karikatúrov, obor." Kodoh, rarášsky stopár sa zadíval na tak príbuznú rasu jeho vlastnej. Tarax, trhaj! a tvor zaútočil.
len malá skupinka jedincov sa odtrhla. Havran a Rider, každý z nich utekajúci iným smerom. Žiaden šíp ich nedokázal zasiahnuť, boli na to príliš rýchly a všímavý. Mohla ich zastaviť iba čepeľ, čepeľ jedinca silnejšieho ako boli oni samotní.


Vo chvíli bojov, keď bola celá armáda nového kráľa sústredená na oheň a svetlo ako prachobyčajný hmyz, sa brána Skaliska otvorila...
...Boj o Skalisko začína...

Enzryn "Talel" Essamquawore z klanu Samond  

Rezal som a bodal som. Okolo mňa padali mŕtvy nepriatelia. Útočná skupina bola odrazená. No stala sa vec nemožná, prelomili bránu.  Boli tu ešte stráže, ktoré dohnali skupinu z mesta, obor a rytier s divným druhom meča. Tu nás už nebolo treba, hlavná bitka bola pri bráne. Mojou povinnosťou bolo chrániť mladého lorda, ktorý bol teraz v nebezpečenstve. Tanicha, potrebujú nás pri bráne. Zober všetkých strážcov z hradu a nasleduj ma. Celé mesto svietilo žiarou ohňa. Nikto nečakal, že sa dostanú do mesta. Boj sa mal odohrať pred hradbami. Utekali sme. Ja ako dobre trénovaný s najväčšou výdržou a rýchlosťou som bol ďaleko v predstihu a mal som tú česť prvého z celej skupiny. Prvého, ktorý videl to rúhanie sa proti prírode. Bola tam, armáda živých-mŕtvych. Musela to byť neskutočne temná mágia, ktorá ich priviedla do tohto sveta. Tu sme mohli vidieť zúfalstvo kráľa, ktorý opovrhol prírodou samou a nechal si vytvoriť takúto nesvätú armádu. Bojovať proti nim zbraňami by bolo určite zbytočné. Trebalo nájsť iný spôsob. Vždy tu bol nejaký spôsob ako bojovať, s čímkoľvek, iba trebalo hľadať. Keď dobehla moja skupina, boli zhrození. No nebol čas sa udivovať čoho je schopná ľudská ruka, akého rúhačstva. Bolo treba sa priblížiť. Ako majster plíženia sa, išiel som prvý. Priblížil som sa dosť blízko na to, aby som zistil že nemrtví sú zmesou piesku a krvi. To vysvetľovalo, prečo som ich dokázal počuť. Problém bol objasnený, teraz bolo treba riešenie. Zamyslel som sa: Čo dokáže narušiť konzistenciu piesku? Po chvíľke uvažovania som to pochopil. VODA. Neďaleko brány sa nachádzala drevená nádrž, kde sa zhromažďovala dažďová voda.  Tanichovy som dal signál aby sa pridal k boju. Zautóčili a tak odviedli pozornosť. Zatiaľ som vyliezol na strechu jedného z domov a začal som sa približovať k nádrži. Bol som skrčený, aby si ma nevšimli. Tanichi išiel po spodku. Došiel som k nádrži. Bola obrovská a drevená. Tanichi mi hodil svoj obojručný meč. Vzal som ho a začal som z plnej sily sekať do dreva. Až pokiaľ tam nevznikla diera tak veľká, že sila prúdu vody roztrhla celú nádrž a vyliala sa na bojisko.