Tobias Rainier
Bol začiatok prekrásneho dňa. Slnko svietilo na celý les a jeho lúče sa snažili preniknúť cez husté koruny stromov. Tie ktoré sa cez tieto veľmi impozantné koruny dostali dopĺňal jemný vánok, ktorý sa jemne pohrával s lístím na týchto stromoch. Tobias sa prebudil to nádherného dňa. Už dlhšiu dobu žil v lese zo svojími zvieracími priateľmi a užíval si svoj kľudný život ďaleko od civilizácie. Nebavilo ho byť otrokom ľudí, chcel začať žiť svoj vlastný a pokojný život. A to sa mu aj na istý čas podarilo. Ležal na posteli a na tvár mu svietilo prá slnečných ľúčov. Tie ho prebudili zo sveta snov a ilúzií. Skoro po polhodine ležania v posteli sa konečne posadil a poriadne si ponaťahoval všetko kosti v tele. Poobzeral sa či je tam všetko tak ako má byť a nakoniec sa postavil. Spravil krokom a v tom spadol na zem. Okamžite sa pozrel o čo zakopol a keď si to všimol, začal sa smiať. Bola to malá srnka ktorá ležala pri jeho posteli. Tobias sa postavil, oprášil si oblečenie a podišiel ku srnke. Tá hneď ako ku nej prišiel a kľakol si ku nej zodvihla hlavu a pozrela sa na Tobiasa. On ju pohladil na hlave a usmial sa od ucha k uchu. Po pár minútach sa postavil a vyšiel von zo svojho malého dreveného domčeka aby sa nadýchal toho poriadneho čerstvého vzduchu ktorý v lese bol. Stál pred domom a obzeral sa okolo seba. Presne ako vždy aj dnes dobehlo pár zvierat aby sa privítalo s Tobiasom. On sa iba usmial a všetky pohladkal. Pár z nich na neho vyskočilo a pooblizovalo mu tvár ako náznak toho, že ho majú moc radi. Tobias sa iba smial a nechal ich poriadne mu pooblizovať tvár. Po chvíli sa postavil zo zeme a poutieral si tvár. Dnes musím niečo porobiť. Je tu veľmi veľa roboty. Či už vo vnútri alebo tu vonku. Dnes asi bude namáhavý deň. Prebehlo mu hlavou a vrátil sa späť do domu. Vošiel do kúpelne a poriadne sa poumýval. Hneď ako skončil, poutieral sa a dal sa do roboty. Zobral si metlu a začal zametať vnútro domu. Netrvalo mu to dlho a mal to hotové, tak sa pustil aj na kamennú cestičku pred svojím domom. Keď to mal hotové, zobral si prachovku a poutieral prach v dome. Nakoniec poumýval riad ktorý mu tam zostal po včerajšku a posadil sa na chvíľu do svojho kresla aby si oddýchol. Od kedy som opustil ľudí, cítim sa veľmi čudne. Mám taký zvláštny pocit že sa niečo chystá. Naša rasa bola vždy zotročovaná ľudmi a pochybujem že by odchod niektorého znás nechali len tak... Premýšľal pričom pil pomarančový džús ktorý si sám pripravil. Položil pohár na stôl a opäť vyšiel von. Zobral si rýľ a pokračoval v robote. Potreboval zasadiť ešte pár semiačok aby mal konečne všetko hotové. Odložil rýľ a všetko čo zasadil polial vodou, aby to čo najskôr vyrástlo. Konečne mám všetko hotové.. Posadil sa von na jednu stoličku a užíval si krásny deň. Pomerne dlho sedel na tej stoličke a rozmýšľal od svojej minulosti, prítomnosti, budúcnosti. Jednoducho o všetkom, o čom sa len dalo. Po malej chvilí si vzal do rúk slamený klobúk a položil si ho na hlavu aby mu do očí nesvietilo slnko. Keďže bol len v tričku a svoju aj keď tenkú ale aj tak teplú mikinu mal vo vnútri, nemohol si dať kapucňu, rozhodol sa teda pre tento klobúk. Do rúk si zobral steblo trávy a vložil si ho do úst tak, aby mu skoro celé trčalo von a aby on vyzeral ako ten správny farmár. Naďalej oddychoval, spomínal a driemal vonku pred svojím domom. Okolo neho ležalo pár zvierat a taktiež si užívali tento prekrásny deň. Bol to len okamih, no Tobias ucítil niečo veľmi zvláštne. Tento pocit mu bol povedamí. Kazuki... Okamžite sa postavil zo stoličky a pritom vyľakal pár zvierat. Zhodil zo seba klobúk a vbehol do domu. Zobral si svoju veci, zbrane a všetky potrebné veci na cestu a vyšiel von. Všetky zvierata na neho pozerali ako keby sa pomiatol, no vôbec to tak nebolo. Ucítil prítomnosť svojho dlhoročného priateľa a vedel že je tu niekde na blízku. Bolo to veľmi čudné, no cítil ho. Rozbehol sa teda smerom odkiaľ prichádzala Kazukiho vôňa. Ponáhľal sa najviac ako len vedel. Nechcel túto stopu stratiť. Už bol len malinký kúsok od toho miesta. Trošku viac pridal. Prišiel na miesto a nemohol uverť svojím očiam. Na zemi niekto ležal. Pozrel sa lepšie no stále zostával na tom istom mieste aby sa dokázal skryť keby to bola pasca. Len pred pár hodinami premýšľal nad tým, či ho nechcú ľudia znovu chytiť a teraz je tu toto. Bolo mu to nesmierne čudné, no pre Kazukiho by spravil čokoľvek. Pristúpil trošku bližšie, jeho pohľad skamenel. Bol to človek. Veľmi rýchlo sa skryl za strom a dúfal že si ho nevšimne. Ten pocit ktorý v sebe Tobias mal tu ale stále zostával. Cítil Kazukiho, no nebol tu. Vytiahol svoj meč a opustil svoju stromovú skrýšu. Pomalím krokom pristupoval ku tomu človeku. Bol v neustálom strehu keby to náhodou naozaj bola pasca. Stál len kúsok pri ňom a Kazukiho cítil stále viac. Človek sa nehýbal. Tobias natiahol svoj meč a trošku do neho šťuchol. Je to možné, žeby to bol....Kazuki? Ale ako? Prebehovalo mu hlavou keď sa pozeral na toho človeka ktorý ležal na bruchu takže mu nevidel Tobias do tváre. Ešte chvíločku tam stál a čakal či sa ten človek nepreberie alebo sa aspoň nejak nepohne, no nič sa nestalo. Bol mŕtvy. Tobias položil nohu bližšie ku nemu a potom ho ňou otočil na chrbát. Na jeho tvári sa objavil prekvapený pohľad. Ten muž držal v rukách akýsi papier zrolovaný v tube. Čupol si ku nemu a tento papier mu zobral. Otvoril ho. Z toho zrolovaného papiera vypadla akási látka. Tobias ju vzal do rúk a priložil si ju k nosu. Ten pach išiel práve z tejto látky. Pozrel sa na ňu lepšie a vtedy si spomenul. Tá červená látka bola s Kazukiho šálu ktorý nosil na krku. Pozrel sa na papier na ktorom bol akýsi odkaz. "Chrám Satmyr..cieľ: Kazuki Ayame...Úloha: zabiť!" Hneď ako to Tobias prečítal, vypadol mu ten papier z ruky a on spadol na kolená. Po tvári mu stiekla slza. Pozrel sa na toho človeka a veľmi rýchlo a vystrašene odstúpil ďalej. "Takže ty si bol lovec, a išiel si práve po Kazuki." Povedal mu aj keď nevedel že odpovede sa už nedočká. Rýchlo sa postavil, zobral ten papier na ktorom bola taktiež poloho tohoto chrámu a vybral sa späť ku svojmu domu. Netrvalo dlho a už bol aj späť pri dome. Vošiel dnu a zobral si všetko potrebné na dlhšie cesty. Svoju mikinu, tašku na jedlo a pitie, nejaké obväzy a drobnosti na ošetrenie prípadných zranení, svoj meč a samozrejme teraz aj ten papier. Vyšiel z domu a zavrel dvere. Zvieratá stále boli pred jeho domom a pozerali sa na Tobiasa. Pristúpil k nim. V predu stála tá srnka o ktorú rána zakopol. Čupol si a pravú ruku jej položil na hlavu. "Neboj sa, čoskoro sa vrátim. Zatiaľ mi to tu prosím postráž." Usmial sa a pohladkal ju. Postavil a odkráčal preč. Zastavil sa a ešte raz sa pozrel na svoj dom. Idem si po teba, Kazuki. Zase budeme spolu. Rozbehol sa preč. (presun)
