V Popol a Prach
Would you like to react to this message? Create an account in a few clicks or log in to continue.

V Popol a Prach


 
DomovVlastná tvorba EmptyHľadaťRegistráciaPrihlásenie

 

 Vlastná tvorba

Goto down 
AutorSpráva
Krahulec
Admin
Krahulec


Počet príspevkov : 182
Sláva : 3474
Join date : 13.02.2014
Age : 26
Bydlisko : Poprad, inak povedané Slovensko

Character sheet
Level :
Peniaze:
Skúsenosť:
Vlastná tvorba Left_bar_bleue12500/12500Vlastná tvorba Empty_bar_bleue  (12500/12500)

Vlastná tvorba Empty
OdoslaťPredmet: Vlastná tvorba   Vlastná tvorba EmptyPo apríl 07, 2014 3:45 am

Zdravím v mojej tvorbe, kde budem postupne pridávať poviedky a iné písané formy mimo herného sveta (rôzne seriály, knihy a pod) a snáď sa vám to bude páčiť Smile
Názory vkladajte tu >>> https://fromashes.slovakforum.net/t173-topic#765

***


_________________
Inteligencia ľudstva je konštantná, len ľudí stále pribúda
Vlastná tvorba 925d5a63d3ecd1dac3850cd67e32a14b
Návrat hore Goto down
https://fromashes.slovakforum.net
Krahulec
Admin
Krahulec


Počet príspevkov : 182
Sláva : 3474
Join date : 13.02.2014
Age : 26
Bydlisko : Poprad, inak povedané Slovensko

Character sheet
Level :
Peniaze:
Skúsenosť:
Vlastná tvorba Left_bar_bleue12500/12500Vlastná tvorba Empty_bar_bleue  (12500/12500)

Vlastná tvorba Empty
OdoslaťPredmet: Re: Vlastná tvorba   Vlastná tvorba EmptyPo apríl 07, 2014 3:50 am

Osamelý Samuraj, Poviedka (herná postava) zo sveta Naruto,


V dobách keď Shinobi ešte nechodili po zemi, v dobách, keď Juubi obýval tento svet, existovali Samuraji, najmocnejšia ochrana sveta. Dokázali ovládať chakru a v tej dobe sa im nik nedokázal vyrovnať. Po príchode ninjov čakali, naivne si mysleli, že svet ich neopustí, veď koľko pre neho urobili. Avšak ich pád bol predurčený,keď prvý Shinobi dokázal poraziť Juubiho a zapečatiť ho do seba a stať sa tak“ Bohom“. Po období 4 ninja vojny si samuraji mysleli, že ich návrat sa blíži, ale nestalo sa tak. Ich spôsob tréningu sa zmenil, bol tvrdší a krvavejší. Pochopili, že sbôsob boja ktorý doteraz viedli ich učil bojovať proti ľudom, nie proti Ninjom. Stali sa elitov na zabíjanie tohto druhu bojovníkov, avšak vyčkávali na svoj pravý čas. Na návrat starého poriadku.
Na novú éru Samurajov.


Prvé dejstvo: Príbeh je stvorený


„Svet na nás zabudol, zabudol na naše činny a našu ochranu. Zabudol na našu sílu. Niektorý možno dúfajú, že už nás niet v tomto svete. Ale my tu stále sme, silnejší ako kedykoľvek predtým. My to...Gloch..“ záplava slov bola pohltená obyčajným kašľom starého muža v prastarom brnený. Drevená palica, vyrezaná v majstrovskom diele držala vetché telo vodcu v vzpriamenej polohe. Ich učiteľa. Prečo to musí tak skaziť? Toto mal byť jeho deň, deň kedy mal konečny vystúpiť na svetlo. Jeden z troch detí novej generácie, ktoré prežili výcvik. Každých desať rokov sa ukázala nová generácia a on vedel že tí po nom budu ešte silnejší. Nie však dnešok, nie však tento vek. Tento deň i desaťročie bolo jeho a nik mu nedokáže zobrať to čo mu patrí. Zadíval sa na svojich spoločníkov. Shyiaru, prvú zo žien medzi samurajmi, ktorý tak dlho a úpenlivo držali svoje tradície, čo zapríčinilo ich pád. Jej zmysly ho okamžite odhalili. Jemne natočila svoju tvár. Usmiala sa. Jej vrelý úsmev, ktorý hod ržal pri živote celých 15 rokov, odo dňa čo bol stvorený pre tento experiment. Hlas mentora pokračoval a hoc už nebol taký hromový ako kedysi, ešte stále dokázal utíšiť celú sál a všetkých prinútiť počúvať jeho slová. Bola však istá vec, ktorá tomu dokázala odolať. Milenci. Roztvorila pery a naprázdno vyslovila slová, ktoré nik nemal počuť, dokonca ani shinobi či samuraji. Slová a ich poradie bolo zamenené, ale Namar tomu rozumel, aj keď z jej pier nevyšiel ani hlások. Chcela ho cítiť, chcela odísť z tejto maškarády. Toto nebol jej deň, aj keď mal. Prvá žena, ktorá prežila séra a jedy, aj keď si to vyžiadalo krutú dať. Bola silná. Dokázal by sa na ňu dívať celý čas, avšak hlas, ktorý podla legiend pohol horou utíchol. Predstúpil Mansu „Pieseň Juhu“, a zvieral čepel. Bol najstarší, preto dostal najstarší meč. Gurō no ken, Záblesk, rovnaký ako v jeho očiach. Čepel skrytá i čepel viditeľná. Poklakol. Stal sa Samurajom. Mansu sa zadíval na Namara v posmešnej grimase. Ten bastard skutočne získal právo prvého meča. Musel sa však usmiať. Stavil sa s ním že ten meč získa on. Snáď si svoju cenu nebude chcieť vyzdvihnúť. Ona mu to nedovolí. Predstúpil, bol predsa na rade. Potlačil úškrn pri pohlade na starcovu tvár a na tvár svojeho mentora. Boli si tak podobný. Shyiara sa na neho zadívala, vedel čo chce povedať, ktorý z mečov si zvolí. Vytiahol Futago no ken. Dvojča speté s ním. Opásal si železný chránič okolo pása. Rád by si meč vyskúšal, avšak nemohol. Musel odísť. Odriekol slová prísahy že sa nikdy nestane Roninom, samurajom bez pána, ktorého by ctil. Odstúpil, zaplnil miesto v rade. Mansu sa uškrnul a natiahol k namarovi. „Dúfam že si nezabudol na našu dohodu“ ja som sa tiež usmial. Ak máš chuť sa stať predčasne mníchom v radách eunúchov prosím, môžeš ku nej vstúpiť.“ Zasmial sa, prlíš nahlas na tichú spoločnosť. Ostatní z rádu si ich prísne prezerali. Bývalé „Nové“ generácie na nich hladeli z odporom a budúce s úžasom. Boli predsa nádej na porazenie ninjov a ich techník, na nastolenie starého rádu, kde sa samuraji nemusia učiť techniky ninjov na svojich akademiach. Oni boli symbolom tej zmeny. Oni boli tá zmena, avšak prečo boli taky hlúpi? Shyiaru pristúpila a objala Mansuho, následne jeho. Jeho však bol vrúcnejší, teplejší. Ich ústa sa stretli a výboj ich doslova pohltil. Nezaujímalo ich kto ich sledoval. Slová o príchode „Piesny Západu“ noboli dostatočné aby ich od seba oddelili. Ona bola dôležitejšia ako človek bez meča. Keď sa rituál skončil a 4 pieseň odišla, boli už tí traja dávno preč. Nemal predsa žiaden meč, nemal ako zosilnieť. Mansu odišiel do svojeho sídla, ako nazýval izbu s vankúšom a jednou stoličkou, zatial čo milenci sa venovali sami sebe. Týmto rituálom sa stali dospelý a slová, ktoré obaja vzdychali v tej chvíli zdali také podstatné. „Milujem ťa“ bolo to, po čom Namar túžil a dúfal, že jeho slová k nej vyvolali rovnaký pocit. Skončilo to príliš rýchlo. Noc sa nezačala hýbať a svet stále stál. Namar ju držal v náručí a dúfal, že tento čas nikdy neskončí. Ich meče sa prekrížili vedla postele, zosunuté ustavičným kmitaním dvoch telies. Postavil sa, zakašal tuniku od pása dole. Zasunul obe svoje meče späť do púzdier a odišiel. „Milujem ťa“ vykríkla zababušená v tenkej deke. Musel nájisť Mansuho. Aspoň na chvíľku a potom sa ku nej vrátiť. Všímal si okolie. Bolo príliš ticho. Vedel že im budú chcieť dožičiať trocha súkromia, avšak enčakal že budú až taký obetaví odobrať si spánok. Počul udychčaný hlas. „Kde je Shyiara?“ Ozval sa hlas, príliš povedomý na to aby si ho zmohol zmýliť. Namar sa usmial, bol to predsa jeho jediný brat, alebo aspoň najbližšie, čo sa tomu podobalo. „Mansu, naša dohoda musí padať, prepáč.“
Všimol si jeho spor odeté telo, avšak úsmev na jeho tváry nepadol. Mansu bol v bojovom oblečený. A chcel v ňom aj ostať. Rýchly tep, rozšírené zorničky, zápach krvi. Namar bol príliš vo veľkom ohromení na to aby sa mu vzpieral. Nechal ho prejisť, nechápal. Čo si to spravil braček? Počul príbehy o Roninoch, avšak doteraz žiadneho nevidel a nechápal ako by sa ním niekto mohol stať. A nikdy nepočul o Roninovi, ktorý by zradil hneď v prvý deň. Niekoho hladal, niečo chce. NIE! Vykríkol plnou sílou svojej vôle, ktorá by dokázala pohnuť horou. Rozbehol sa, sporo odetí, s čepelo v ruke. Meč Dvojča mal u seba, avšak nástroj ktorým ho ovládal nechal vedla nej. Výkrik. Cítil krv na podnebí. Nie.Nie.NIE! avšak voči jeho hlasu bol výkrik hluchý, nedokázal to zastaviť. Otvoril dvere, cítil však iba strach. Mansu zvieral čepel, Shyiaru zase tu svoju. „Braček pomôž mi ona je..“ Nestihol dopovedať. Prečo je ľudské telo také slabé? Ochrana, ktorá z neho mala stvoriť dominantného tvora je príliš tenká a zničiteľná. Koža praská, upozornuje telo na bolesť. Dalej je už iba mäso, nejaký ten sval. Čepeľ zavadí o kosť avšak ani tá to nedokáže zastaviť. Je tak smiešne ľahké zabiť človeka. Prečo je to také ľahké? Prečo sa telo nebráni a z jeho útrob vychádzajú ďalšie prílivy krvi, žlči a častí žalúdka? Netušil odpoveď na to. Cítil iba prázdno. Svet sa nespomalil tak ako ho učili, len on sa zrýchlil. Nepremýšlal, inštinkty, ktoré získal ho ovládli a keď jeho telo dopadlo do kaluži vlastnej krvi, zdvihol meč. Záblesk. Druhý meč. Prekročil mrtvolu, škubajúcu poslednými zbytkami svojej vôle žiť. „Ty idi..chr...t“ videl iba krv. Takéto je to zabiť prvý raz človeka? Otupí sa potom ten strach? Zadíval sa na jedinú vec v miestnosti, ktoá dokázala rozohnať . „Zabil som svojeho brata.“ Povedal jej to tónom, ako by sa za to chcel ospravedlniť práve jej, aj keď vedel že tým ju zachránil. „prepáč, ja som nechcel, to nie je moja chyba, videla si... To on zautočil prvý...“
Príval slov, žiadostí o odpustenie, vysvetlenie toho na čo nemal podla kódexu hladieť.
„Mansu ti vráti to čo si mu urobil, ale ten čas nadíde až vo chvíli keď padneš mečom.“ Objala ho, pobozkala. Už sa nedokázal sústrediť. Začul kroky. Vedel že jeho výkrik musel ostatných privolať. Odtiahol pery, avšak Shyiaru ho pritiahla späť. Nedokázala ho odseba odtrhnúť. V očiach ju pálili slzy. A v tej chvíli, v tú prvú noc, bol tretí meč zašpinený od krvi. Prečo je ľudské telo také krehké? Pochopil to. Manse bude čakať, že sa na mne pomstí so stovkou ďalších a určite by ma nečakal tak skoro. Tisíce rán na tele ho nedokázali pripraviť na túto chvíli. Čepel vyšla z druhej časti tela, hladko prešla cez pokožku, mäso a svaly. Cítil, ako sa dotkla rebier a tesne minula srdce. Z pier, stále pritisknutých k tých jej, vyšiel pramienok krvi. Cítil slanú príchuť, ktorá bola kedysi sladká. Každý nádych ho stýl príliš vela síl a cítil, ako chakra z jeho tela uniká. Nedokázal sa sústrediť a vzduch, ktorý s takou námahou vdýchol, unikal cez malé prieniky na čepeli meča.
„Je to iba sútaž a ja som jej vítaz. Nebudem ťa žiadať o odpustenie, lebo si žiadne nezaslúžim.
Padneš mojim mečom a stanem sa Novým spasiteľom z nás štyroch, z novej generácie“ Čepel sa zaryla hlboko do kostí. Cítil ako celé jeho telo vníma chlad, blížiaci sa jeho koniec. Nadýchol sa ešte raz, chcel si aspoň o pár sekúnd predlžiť ten život. . Cítil mráz, ktorý otupoval jeho bolesť a pocit únavy. Tak takáto je smrť.
Zadíval sa jej posledný krát do očí. Tak toto znamená byť dospelý? Ovládať moc a brať ju iným? Musíme byť až taký silný aby sme sa vyrovnali priemerným ninjom?
Druhý zárez, si skoro nevšimol. Obyčajný kunai, nástroj ninjov. Líce, ktoré tak dlho držalo pohromade prasklo ako bobula. Ucítil teplo na spodnej pere a na jazyku, keď už pery spojiť nemohol. Kunai sa oškrel o sánku a leteľ dalej, zanechal predlžený úsmev na jeho tváry. Teplo ktoré sa rozlialo po jeho tele prebudilo jeho otupenú myseľ. Mal cítiť hnev, nie únavu. Teplo, nie chlad. Samuraj sa nemá vzdať do poslednej chvíli. Chcel stáť vzpriamene, nenechať sa zasiahnuť od zadu. Neodpadnem. Nesmiem prekázať strach tela. Budem žiť aždo poslednej kvapki mojej krvi. Padol však na kolená. Budova horela. Shyiara sa z neho snažila vytrhnuť svoju čepel. Nedokázala to, zasekla sa medzi lopatkami. A zvyšné meče zvieral vo svojich ladových rukách. Nedokázal už hovoriť a aj obyčajná snaha o to ho stála priveľa síl. Zmysly sa začali otupovať. Zrak už rozpoznal iba obrysy jej tváre. Aź teraz chápal čím skutočne bola. Nevidel jej krásu, ani jej úsmev, ktorý ťa lapí do jej siety. Vidal iba temnotu. A oheň. Vychádzajúci spoza nej. Shy vykríkla. Trhala meče z jeho takmer mrtvého tela a pumpovala jeho krv po dlážke.
Oheň sa však blížil .
„Dvaja musia umrieť Shy, ty to vieš. Tebe nikdy nebudú patriť tie meče.“
Slová vychádzali z diaľky, ale počul ich. Alebo ten hlas stál vedla neho? Nevedel. Nedokázal viac bojovať. „Zahrávala si sa s nami všetkými, vedela si čo sa stane. Namar, Mansu, dokonca i ja sme boli tvoje pokusné králiky, Alchymista. Prečo si myslíš že som predstieral svou smrť pred vami a žil v inej časti, trénovaný samotným majstrom?“
Shy zakričala. Ten psychopat, ktorý si hovoril štvrtý prežitý hovoril nejaké slová. Už bol skoro pri okne, plazil sa po boku svojeho tela, snažil saodtiahnuť preč. Zabil som svojeho najlepšieho priateľa pre lásku, ktorú som nikdy nemal, kvôli meču, ktorý nikdy nezískal.
„Úlohou bolo zabiť dvoch ďalších, a získať ostatné meče. Ale myslím že teba Oshear porazím aj bez mečov, predsa len, stvorila som ich nie“ Vedel, že keď sa otočí, uvidí jej úsmev. Teraz začal chápať prečo sa jej oči nezmenili do farby krvi, ktorú prelievala. „Nedokážeš ma zabiť a dvaja sú mrtvý. Môžeš odísť, stať sa Roninom. Ale musíš mi nu nechať svoj meč, jediný pôvodom tvoj. Odsúhlasíš to?“ Namar za sebou viedol krv, rovnako ako slimák, plaziaci sa v špine. Tým teraz bol, ničím viac. Natiahol ruku. Plameň ho nezasiahol. Jeho telo dopadlo. Temnota jaskyne ho pohltila. Už nič nevnímal.
„Ty nevieš nič, Alchymista“
Samuraj vždy umrie dotykom meča. Už sa ani nepokúšal nadýchnuť ani vybrať čepel.
Osamelý Samuraj kráčal krajinou, hladal výzvy seba hoden. Nemal nič len meč a predsa nikdy neprehral. Jeho následníci boli odvážny a vždy ho počúvali. Jeho láska, ktorú našiel ho naplnila túžbou, ktorej žiaden muž nedokázal odolať. Predsa bol však zradený, aj keď mal všetko, sílu, svoj meč, priateľov i lásku. Jeho následníci ho opustili keď uvideli jeho prvú krv, jeho láska ho zapredala za hrsť zlatých. Ostal mu iba meč v jeho slabých rukách, v jeho posledných hodinách. Neopustil ho, až do posledného nádychu. Potom sa zlomil vo dvoje. Meč Dvojča, dedičstvo prvého samuraja. Nemohol sa usmievať a predsa mu tá legenda pripomenula kým chcel byť. Nepustil svoj meč, ani jeden z nich. Stali sa mnou a ja som sa stal nimi. Zvolili si ma. Stali sme sa jedným.
A jeho srdce dotĺklo posledný krát.

Dejstvo druhé: Už len posledný nádych


Zvolili si ma. Stal som sa ich pánom. Osamelý samuraj kráčal krajinou, hladal výzvy seba hoden.
Oči sa mu otvorili. Hladeli do temna. Takýto je to pocit umrieť? Vnímať a predsa nič necítiť? Necítil v sebe žiadnu čepel, musel byť mrtvý. Ušiel som ako zbabelec a teraz je mojim trestom život o samote.
„Nie si mrtvý ani živý, si na hranici týchto dvoch svetov. Stali sa jedným, zvolili si ho a on ich. Ani na prahu smrti sa nedokázal vzdať svojich zbraní. Láska ho zradila za hrsť mincí a priatelia utiekli v momente keď prvýkrát dopadla jeho krv. Kráčal vstriec smrti sám, hladajúc výzvy hodné seba. Bol to osamelý bojovník, ktorý zmenil svet. Stvoril samurajov. „
Hlas bol každým slovom bližšie a bližšie, aj keď jeho tvár nikdy nemohol uvidieť.
„Nezdá sa ti že si s ním nejak podobný, aj keď meče, ktoré su s tebou v jedno si nevyrobil sám?
Stvorila ich láska, ktorú si miloval a naivne si myslel že aj ona teba. V rukách ich držal tvoj priateľ, ktorý sa ti nezdvôveril z úlohou ktorú dostal od starších. Chcel zabiť tvoju lásku, musel si ho zastaviť. A zbrane ťa neopustili, nedokázali to. Preto sa ťa spýtam, oplatilo sa obetovať svoju cestu kvôli chvílke neopätovanej lásky a falošného priateľstva?“
Namar sa pokúsil odpoveď, aj keď žiadnu odpoveď nepoznal. Nadýchol sa a zistil, že mu už kyslík neuniká cez rozrezané plúca. Diera bola zašitá chirurgickou presnostou, ktorú by závideli mnohí Shinobi medici. Nádych bol však ťažký, každý napnutý sval v jeho tele prekonával svoje limity už len obyčajným nádychom. Nemohol sa hýbať ani odpovedať. Rana by sa zase otvorila. Cítil krv stekajúcu po perách miernom otvorený úst. Dotkol sa rany. Jazvy sú symbolom bojovníka. Chcel tomu veriť, avšak jeho úsmev od pery k ľavému uchu ho nerobil štastným. Rana pulzovala a krvácala, aj keď bola zašitá.
„bude trvať mesiace, ak sa z toho zotavíš. Nedokázal som vyčistiť všetky rany a bojím sa že sa zanietia a ty umrieš kvôli obyčajnej rane kunaiom. Si síce rovnako imúny ako ja, ale aj nesmrteľnosť bežná človeku má svoje limity, nemyslíš si, Pieseň Severu?“
Cítil že má pravdu. Vedel to. Osobné štastie nikdy nemalo právo pre tých ktorý mali zmeniť svet. Mal som byť vyvolený a ten vždycky kráčal sám. Postavil sa. Nite sa pretrhli. Hnis vytiekol z rán.
„Ešte stále nič nechápeš že? Povedal som ti že budeš ležať mesiace, kým sa dokážeš pohnúť a roky, kým sa tvoja schopnosť boja vráti na pôvodnú úroveň. Ale ty sa chceš prekonať nie? Ty a ja budeme spoločníci, ty ten čo ukáže svoj tieň na slnku a odhalí našu sílu schovanú v temnotách, zatial čo ja budem tá temnota, ktorá pripravý pôdu pre prevrat. Ninjovia sú slabí, nejednotní. Každý vek potrebuje svojeho hrdinu a padúcha. Jedným z nich budeš ty, druhým ja. Možno ti teraz moje slová nedávajú zmysel, ale jedného dňa ich pochopíš. „
Namar to pochopil, poznal príbehy ninjov. „Ten dobrý a ten zlý. Senju a Uchiha. Príbehy ktoré sa dookola opakovali nespočet ráz, dve klany, ktoré nikdy nedokážu spolupracovať, avšak vždy po vítazstve jedného príde mier, aspoň na desaťročie, kým sa klani znova proti sebe postavia v krvavom sváre. Prečo ten večný boj neukončiť v období, keď budú obe klany vyčerpané? Najsilnejšie klany budú zničené nami, dvoma obyčajnými ninjami. Ty ako padúch, ja ako hrdina. Prevezmeme ich odkaz a obrátime proti ninjom. Staneme sa ich novými Bohmi, tými, ktorých by sa mali báť. Svet ninjov skončí vo vojne, ktorú sám stvorí a my zmeníme osud, ktorý pre nás pripravili„
Telo sa už nedokázalo viacej namáhať a Namar upadol do spánku, ktorým sa telo bránilo proti zraneniu.
„Milujem ťa“ ozýval sa jej hlas, hlas Shy, nie hlas Alchymistu, ktorá sa ho pokúšala zabiť. Zopakoval po nej tie slová. Mansusa na neho usmial. Mentor zakašlal, začal svoju úvodnú reč. Všetci hovorili naraz a príliš potichu na to aby im rozumel. Nie je to skutočné. Myslel v tej chvíli. Všetci sú mrtvy. Aspoň v to dúfal. Vedel, že by nedokázal splniť svoj, nie ICH ciel , keby hocikto z nich by ho videl ako Ronina. Aj keď tú misiu nariadil Mentor, Mansuho som zabil sám a Shy...Alchymista chcela zabiť mna...Nič im nedlžím okrem rád, ktoré mi dali, milého úsmevu, ktorým ma vždy obdarila a priateľského doberania od človeka, ktorý mi bol bratom . Okrem lásky,úcty a dôvery. Vlastností, ktoré ma naučili čím skutočne som. Som Vyvolený, som boh, Som Uchiha týchto dôb, Madara novej generácie. Ale budem iný. Budem mocnejší. Padnem. Raz a navždy a budem trpieť tisíce zločinov, ktoré spácham. Ja sám rozhodnem, ako umriem. Nikto mi nikdy nepovedal, ako sa mám narodiť a ani koniec mojeho príbehu mi nikto nerozkáže. Pravda....Je málokedy skutočne dôležitá. Život jedinca ešte menej. Hrdina a padlý. Dva druhy mocních, ktoré zmenia svet. Padlý zjednotí svet pod jednu zástavu a hrdina ju ovládne. Zabije jeden život, zachráni v utópii státisíce. Shinobi učenie padne. A s ním i riziko ktoré prináša. Sen skončil a jeho telo bolo slabšie, a predsa už celé. Vlasy boli ovela dlhšie ako keď zaspával a rany, ktoré mali byť smrtiace, zanechali iba hrubé jazvy. Jeho vychudnuté telo postrádalo akýkoľvek náznak svalovej hmoty. Postavil sa a cítil, ako z kostí vychádza prosebný zvuk. Ležali ste už príliš dlho a snívali. Chcel sa dotknúť líca a našiel fúzy a pálivú bolesť. On mu urobil tetovanie aby zakryl tú jazvu. V ústach cítil kovovú prichuť. Spomienky na ten kunai. Postavil sa, iba sila vôle ovládala jeho telo, ktoré. Padol na kolená, potom na ruky.
„Ako dlho som spal? „ Postavil celú svoju váhu na končatiny. Urobil jeden zhyb, následne druhý. Telo dopadlo na zem a jeho brada zarastená plným chumáčom chlpov sa oškrela o kameň.
„Nie viac ako rok, pvoedal by som“ Hlas, ktorý bol kedysi taký mocný sa zmenil v šepot.
„Za ten čas som zdokonalil sám seba ako hrdinu. Urobil zo seba niečo menej ako Boha, nečakal som že sa niekedy prebudíš, aj keď som dúfal, že tvoja vôla bude taká pevná. Môj čas bol však dostatočný a neprestal som s tvojim dávkovaním, aj keď telo ochablo tak na 30% svojej pôvodnej schopnosti. Bude trvať mesiace, kým sa svali znova rozhýbu. Ale to ty vieš že? „ Uvidel ho, jeho šialený meč, jediný skutočne nový. Vylepšený. Už to nebude iba oheň, ktorý páli. Bude tým, čo ma zničí. Až teraz si prvýkrát pozorne prezrel svojeho záchrancu. Videl už to brnenie, avšak nikdy netušil že neuvidí jeho tvár.
„Oshear všakže?“ Brnenie sa prestalo hýbať. „Už to meno istý čas nepoužívam a nové ti žial nemôžem povedať. A mal by si sa naučiť nehovoriť, kým to od teba nikto nežiada a nepýtať sa. Nech si radšej o tebe myslia že si hlupák ako to, že si špeh, v úlohe ktorú ti zadám musíš byť dokonalý. „ Posadil sa. „Ja sám ju splniť nemôžem, pretože moje ciele sú iné. Musím ovládnuť Samurajov a pridať ich na svoju stranu, aby vo vojne, čo sa blíži mohli zautočiť v momente keď budú ninjovia slabí. Bola založená organizácia z čias Veľkého Sennina Naruta, nazývaná Akatsuki . A ty by si sa mal k nim dostať a spôsobiť u nich chaos.“ Namar urobil ďalší cvik, ruky sa triasli. Nedokážem ani udržať svoje telo, ako chcem udržať meče ktoré si ma zvolili? Spravil ďalší a ďalší. Oshear ho pozoroval. Teraz bol mnohonásobne silnejší ako on. Bol mu odkázaný na milosť a svoju vlastnú česť, ktorú dlží záchrancovi svojeho života. Telo sa preplo a myseľ ho nedokázala ovládať. „Aj keď možno by bolo lepšie keby som zvolil niekoho iného a ty by si...
...Nie...Daj mi rok...Daj mi trocha času....A daj mi zatratenú britvu....“
Oshear sa usmial. Aspoň v to mohol Namar dufaťže urobil. „Takáto organizácia sa rozbieha pomaly, hladá členov a nikdy nepohrdne niekym ako si ty, a ktovie, možno ma raz prekonáš a padúchom sa stanem ja. “ Odišiel nechal ho samého. Na posteli sa zaleskla čepel britvy.
„Raz,...Dva,...Tri,...“ Cítil ako si jeho svaly začínajú spomína. Čas pre neho stratil pojem. Kosti a schránky tvorou z tých najtemnejších nočních môr sahromadili na kope a jaskyna, v ktorej bol schovaný sa začala rozširovať. Vlasy, ktoré mal kedysi krátke, sotva hodné stušky ktorú dostal ako učeň mu teraz viali pod pás. Čepel, ktorú dávno dostal sa už dávno zmenila v prach a meče, ktoré vlastnil boli príliš pyšné na holenie jemného strniska na brade, ktoré sa zmenilo v hustý porast. Vo vzduchu zasvištala ocel. Britva. Namar vedel kto ju vypustil, vedel kto za ním prišiel. Nehovoril, príliš sa nepýtal. Naučil sa tajomstvá skryté v tichu, vzniknuté absenciov myšlienok a vecí. Zasunul čepel späť do púzdra, natiahol britvu a predviedol prvý strih. Keď bol malý, dokázal vek rozpoznaž iba podla dlžky vlasov, aké mali starešiny. Teraz nedokázal ani to. Ubehol rok? Dva? Vlasy skrátil o polovicu. Dopadali v špirálach na chladnú kamenú zem prerytú ako pôda nejakého farmára.
„Vidím že si opäť vo forme, v ktorej si bol.“ Prehovoril prvý. Mohol začať rozprávať. Ale jednu vec sa naučil z tých čias, ktoré trávil obnovením sebe sama. Dôkaz je vždy lepší ako tucet slov. Steny jaskyne sa opäť rozšírili Modrá žiara ktorá zaplavila miestnosť zmizla. Bolo počuť potlesk i pobavenie.
„Čo chceš teraz spraviť, pán mocný? Zabiješ ma a staneš sa Hrdinom, alebo ostaneš padlým a budeš hrať svoju úlohu až do konca?“
Nasadil si brnenie samuraja, ktoré si tak dlho schovával pred svetom. Nasadil Masku, zahalil tvár a nechal len oči, aby ukázali veľkosť agónie nepriateľa.
„Stanem sa členom Organizácie, spolu s ňou vytvorím rozboroje vo svete ninjov a stvorím hrdinu, ktorý zmení navždy chod sveta.
Budem patriť k Legendám.

_________________
Inteligencia ľudstva je konštantná, len ľudí stále pribúda
Vlastná tvorba 925d5a63d3ecd1dac3850cd67e32a14b
Návrat hore Goto down
https://fromashes.slovakforum.net
Krahulec
Admin
Krahulec


Počet príspevkov : 182
Sláva : 3474
Join date : 13.02.2014
Age : 26
Bydlisko : Poprad, inak povedané Slovensko

Character sheet
Level :
Peniaze:
Skúsenosť:
Vlastná tvorba Left_bar_bleue12500/12500Vlastná tvorba Empty_bar_bleue  (12500/12500)

Vlastná tvorba Empty
OdoslaťPredmet: Re: Vlastná tvorba   Vlastná tvorba EmptyPo apríl 07, 2014 3:55 am

Pieseň Severu, poviedka zo sveta Odkaz Dračích Jazdcov,


- Pád meča -

Havrany zakrákali. Ich hostina započala. Severská pieseň začala znieť v korunách holých stromov, ako ozvena sa ozývala spod snehu nasiakleho krvou. Mojou krvou. Našou krvou. Avšak ja som ju nepočul. Mal som iba strach. Slzy bolesti zamrzli na mojich líciach. Hustá čierna brada, zlepená od krvy, potu, slín a slź sa vliekla tesne nad hustým závejom snehu. Moje telo sa muselo dokázať vyhrabať spod tiel, spod krvi čiernej aj červenej. Počul som rev rohatých démonov. Plazil som sa preč, počúvajúc iba inštinkt prežitia. Slová s cti predkov boli šepkané v piesni. Otec mi vždy hovoril, že Bohovia prehovárajú pomocou predkov a tí pomocou severskej piesne. Cítil som, ako do mna vchádza chlad. Cítil som šíp, hrubší a širší ako ľudské vo svojej nohe. Nemohol som pohnúť svalom. Nemohol som vstať a utekať. Nemohol som bojovať. Mohol som iba počúvať hlas predkov. Počúvol som ich, aspoň raz, keď som ich už sklamal.Hlas znejúci ako lámanie kameňov vykríkol. Nebol to výkrik hnevu, skôr radosti. Bál som sa. Meč predkov, ktorý držal v rukách môj otec a pred ním jeho otec, sa matne zaleskol pod tenkým pásom svetla, presahujúceho z oblakov. Mráz. Dupod ťažkých nôh. Bál som sa vykríknuť, bál som sa pohnuť k meču, ktorý som upustil. Bol som najstarší syn svojeho otca. Bol som vodca, požehnaný bohmi aj predkami. Mal byť môj. Nikdy som ním nevládol. Môj brat, hoc 15 ročný, bol lepším dedičom ako ja. On poznal že vojna je krutá, on poznal pravdu, skrývajúcu sa v očiach Urgalgrov a Raz-shaka. Stisol som ho."Bojujte ....... ...... domovy, nepustite tých ro...... démonov ....... Za budúcnosť!" Slová veliteľa. Šíp ho zasiahol do slabého miesta v podpazuší. Nebolelo ho to. A ak aj áno, bola to rýchla smrť.A s posledným výpetím síl presekol vzduch nad svojou hlavou. Teplá krv dopadla a mohutná býčia šija nedokázala bez druhej polovice udržať váhu ťažkých rohov. Preklonila sa. Telo dopadlo. Poltonový samec sa prepadol cez krehký sneh, privalil ma. Nemohol som dýchať. Mráz dopadol k zemi, ruka ho už nedokázala držať. Krv dalej tiekla z mojej nohy. Slabé bronzové brnenie nedokázalo udržať váhu Urgalgra. Plášť, ušitý na dlhé severné zimy z medveďa nehrial. Triasol som sa. Telo páchlo a z tepny v krku striekala krv. Dusil som sa. Nedokázal sa pohnúť. Umieral som. Temný závoj prekryl môj výhlad, posledné svetlo pred smrťou. Zobák? Mráz pohlcoval svetlo. Zima mu nemohla ublížiť. Dúfam že si brat k nemu nájde cestu. Iba ruka Severana môže držať mráz. Nie moja. Šepot holých severských stromov spieval pieseň. Legendy hovoria, že každý Severan ju pred smrtou počuje, nech už sa nachádza kdekoľvek, ako dôkaz, že predkovia na neho nezabudli. Že ho čaká hostina. Počul som jej jemný šum neexistujúceho lístia poletujúceho vo vetre..... Rhaegar......Rhaegar.... Usmial som sa. Poznajú moje meno. Smrť nie je až tak krutá.

- Železné okovy -


Voda. Dopad. Svetlo ožiarilo kamenú podlahu. Voda dopadla do výžlabku, ktoré som urobil v prvý týždeň svojej klietky. Díval som sa na stenu. Pozoroval kamene, vlhkosť, avšak žiadnu pleseň. A praskliny, tiahnúce sa celým podzemým. Bolo to normálne, jediné. Musel som si udržať zdravú myseľ, aj v tak banálnu vec. Rozšírila sa. Ťiahľa smerom ku slnku, ako všetko, čo bolo živé. Prasklina sa tiahla dalej a dalej. Do mesiaca dosiahne slnka, aspoň ak verím tomu, že deň a noc sa ešte stále striedajú. Kusnutie do ruky. Bolesť. "Ja nie som blázon!Nie som blázon!" Moje telo sa chvelo. Nehybná noha visela bez povšimnutia či ovládania. Nemal som nad ňou žiadnu moc. Krv stiekla . Pretiekla cez záhyby tela, spálenej, strhanej. Suché mäso pálilo. Krv to ochladzovala, aspoň na chvíľu. Voda v priehlbine však neslúžila k tomu účelu. Napil som sa, ako každý deň iba raz. Nemohol som plítvať. Prídeli vody by ma nezachránili. Vlasy sotva začali rásť a ja som potreboval veľa vody, ak sa budem snažiť žiť. Výkrik. Priplazil som sa k mrežiam. Človek. Ako dlho som už nepočul ludský hlas.Výkriky v agónii boja, hlasy veliteľov, nič z toho nebolo skutočné. Iba hlasy mojich predkov. Mal som odísť, mal som prísť k ním. Bohovia so mnou už nemali plány. Moja smrť by bola prirodzená, ako pravý hrdina v boji. Ostal iba hlas. Rhaegar......Rhaegar.....Volali ma......Sedemdesiat dní, strávených pozorovaným rpasklín v stenách. Sedemdesiat dní počúvania hlasou predkov z neexistujúcich stromov. Volali ma. Lákali. Musel som ísť. V deň svojeho mena, tridsiatidruhý deň mojeho zajatia, som si pokúsil vziať život. Kameň by ma snáď dokázal zabiť, myslel som si, utíši predkov. Udrel som sa iba dvakrát, možno tri. Moji veznitelia to počuli. Muži v čiernych plášťoch, tackajúci sa na zdeformovaných nohách či rukách, bez končatín. Nerozumel som im slovám, boli pre mna cudze, nechutné. Prvé boli nechty. Vytrhli ich kováčskymi klieštami s pevného železa. Prisahal som že nebudem kričať, že sa nepoddám. Bol som človek, bojovník v radách našeho krála Palancara, nesmel som mať strach. Nemohol som kričať. Kričal som, reval, prúdi slz nemohli byť zastavené. Nechty, strhávané z kusmi mäsa neboli vytrhnuté na prvý pokus. Agónia sa predlžovala. A predsa to nebolo nič v porovnaní s tým, čo chystali dalej. Oholili mi hlavu aj bradu. Priniesli ostrý kuchársky nôž. Prvý zárez bol najhorší. Koža na rukách bola strhávana po pásikoch, ako nejaký kus mäsa z diviaka, porcované rpe ďalšie účely. Koža bola hádzaná do dreveného taniera aj s kusmi chlpov a mäsa. Podlaha bola celá od krvy. Nemohol som omdlieť, nenechali ma. Vždy, keď som zatvoril oči, ma surovo vrátili späť do utrpenia. Dúfal som, že to skončí, že ma zabijú. Netušil som že kňazy sú taký krutý. Skončili. Kusy kože ostali iba na mojej tváry a malé kúsky nepovšimuté pod krvou. Koniec. Aspoň tak som si myslel. "Toto nebudeš potrebovať." nedokázal som hovoriť, nedokázal som sa dívať. Zarezal velmi obratne. Hlboko a detailne. Bolo to krátke a bolestivé. Potom ma pustili, nahého a roztrhaného na kusy. Moja línia skončila. Tiekla zo mňa krv a žlč. Pozvracal som sa. Kňazy odišli a začali sa smiať, až na mučiteľa. Ten len chladne odkráčal, s obväzmi z mojej kože. Možno si mysleli že umriem, možno vedeli, že to prežijem a budem trpieť. Ležiac vo vlastných zvrátkach som konečne odpadol do blaženého bezvädomia. Bez budúcnosti, bez nesmrtelnosti línie. Bez potomkov. Iba s severskou piesňou, hrajúcou v neexístujucích hájoch .......Rhaegar........Rhaegar...... .
Stál som pred dverami, nahý, s predierajúcimi sa chlpami cez novú, mladú kožu, ešte nie úplnú, sotva pokrývajúc polku tela. Držal som sa mreží. Videl kňazov, držiac mladé dievča, možno štrnásťročné. Slová ako "číslo 205" a "Už sme blízko", som nevnímal. Díval som sa iba na to dievča. Otočilo sa ku mne. S odporom najprv odvrhla zrak. Ako som jej to mohol zazlievať. Nahý, bez vlasov či mimiky tváre. Bez kože, takmer bez pohlavia, iba so zárezom namiesto semeníkov. Otočila sa ku mne, keď už takmer nebolo možné ma uvidieť. Dívala sa na mna s prosbou v hlase. Vykríkla to slovo, ktoré chela vyjádriť. Odvrátil som zrak. Nechcel som vidieť jej utrpenie. Dopadol som na chladnú dlážku. Díval sa na svojich 9 prstov bez prostredníka na pravej ruke. Normálne. Krysa prišla v noci. Odtrhla. Bolo to iba mäso, rovnako ako z nej. A ja som mal hlad. Opäť vykríkla, avšak tlmene. Zvuk preťal ticho, aj keď bol slabý a krátky. Každý vezeň sebou trhol. Aspoň som si to namýšlal. Počul som kroky, kým stihla ozvena dokončiť svoju úlohu. Odplazil som sa. Moji páni ma nesmeli vidieť tak blízko dverý. Zbili by ma, týrali a koža mi sotva začala opäť rásť. Kňaz vošiel dnu. Bol polovina mojej velkosti, aspoň som si to namýšlal. Nevidel som mu nohy, pohyboval sa po rukách. Za ním prišli ďalší dvaja, bez sánky a s kypľom pravej ruky. Chytili ma. Polomuž sa díval na môj zjav a neskrýval vzrušenie. Miloval znetvorených. Pred oči mi bola daná šatka. Pálila, bola drsná. Nič som cez ňu nevidel"Číslo 206, prišiel čas aby si slúžil královstvu. " nedokázal som myslieť, nedokázal som vstať. Nedostal som jesť, nedostal som napiť. Bol čas umrieť. Mrtvy piť nepotrebujú.
Kruhová miestnosť. Svetlo. Žiar sviec ma oslepil tesne po tom, ako mi bola sundaná handra. Počul som slová, že som vybraný bojovník. Oči si začali zvykať. Oheň bol stlmený. Ucítil som dotyk železa okolo mojich rúk. Okovy, báli sa či im neujdem. Nebojím sa smrti, život mi už ajt ak nemá čo ponúknuť. Pieseň Severu vo mne znela dalej. Pomalý dopad snehu o tvrdú zem, vytie vlkov, chlad. Všetko vyjadrovalo jediné slovo ........Rhaegar.......Rhaegar....... "prišli ste si po mna. Prepáčte že som tolko meškal." Myšlienky prešli na jazyk,skôr, ako som to dokázal zastaviť. Kňazy neodpovedali. Stáli v kruhu okolo mna. Položili ma na oltár, postriekaný krvou mladého dievčaťa. Cítil som jej vôňu, cítil som jej strach. Už som strach nemal. Koniec prísť musí. Nič horšie mi nedokážu urobiť.Vedro s krvou bolo na mna vyliate. Kňazy sa chytili za ruky. Hovorili slová, ktorých významu som nerozumel. Začal som mať obavy, začal som mať strach. Svetlo ohňa pohaslo. Ostala temnota až na okno, z ktorého presahovalo nádherné ráno. Svet si ani nevšimne moju smrť. Prečo by mal? Som syn bojovníka. Svet sa bez takých ako som ja zaobíde. Cez hory ľadu a kameňa prechádzala duha. Bola to nádhera. Blížila sa. Objala ma. Svetlo sa roztrieštilo o sklo. Stovky farieb, ba priam až tisíce. Tichý šum slova Rhaegar......Predkovia ma čakali....išiel som domov. Natiahol som ruku najviac ako sa dalo. Farby sa shromaždovali a kňazy rozprávali, ich pot prekropil dokonca krv dievčata. Nevidal som ani hláska. Dúha okolo mna začala víriť, rýchlejšie ako som čokolvek videl. Kov sa uvolnil pod tým tlakom. Postavil som sa. Farba predstúpila, zvedavo. Chcel som ju objať, nazvať "matka". Nemohol som. Trhla sebou. Vošla do mojeho vnútra. Cítil som iba chlad. Telo odporovalo, snažilo sa odolať. Marná snaha. Hrudník odumieral. Ruky mi zovreli hrdlo. Cítil som iba chlad. Ďalšie svetlo. Ďalšie. Ďalšie. Ruky som rozpažil. Snažil sa prekonať clonu farieb, clonu dúhy. Mal som strach. Nebol to strach zo smrti. Nemohol byť. Aspoň v to som veril. Nepoustili ma. Kňazy sa začali usmievať, ale nepolavili v snahe. Začali hovoriť rýchlejšie a rýchlejšie. Nič som necítil. Žiadnu bolesť, žiadnu emóciu, žiadnu spomienku. Telo ma neposlúchalo. Vlasy začali rásť, oči vnímať. Dúha zmizla, posledná farba plávala vo vzduchu. Červená. Už som necítil jej zvedavosť, ale jej hnev a pýchu. Chápal som ju. Zmizla v mojich útrobách.
Postavili sme sa. Opatrne. Toto telo bolo príliš teplé a príliš tuhé. Dopadli sme. Neovládatelné. Ludia sa dívali, och áno, toľko sa dívali. Čo sú to za tvory? Prečo sa nachádzame v tomto chladnom tele? Chceli sme s nimi rozprávať, ale nepočúvali nás. Otvorili sme ústa, prešli spomienky mrtveho muža. Videli sme nechutnú červenú vec striekať a kvapkať. A znova. A znova! Postavili sme sa. Tie divné veci vyrástajúce z nás boli skrížené. Dívali sme sa tak obmädzeným pohladom. Nenávidíme Vás! Nenávidíme Vás! Stáli sme na mieste, snažili sa pochopiť toto nové telo, ako ho rozpárať, ako ho zničiť.
Ten divný tvor bez dolných výrastkov k nám pristúpil, díval sa na nás s tým, čo volajú smrtelné rasy emócie. "Ako sa cítiš Rhaegar? Cítiš v sebe sílu?" Toto mrtve telo necíti nič, chceli sme vysloviť, nedokázali sme to. Tvor, ktorý bol viac vták ako chodiace telo, stajúci v pozadí, sa díval čiernymi očami na nás. Nenávidel nás, pozoroval nás. Oni nás tu uveznili, oni.... Vedeli sme ako hovoria tie kusy mäsa, kusy zvierat. Zadívali sme sa na polotelo so záujmom, aspoň tak to robilo toto telo kým bolo živé. "On....necíti...nič....My......vás.......nenávidíme!" červené oči sa dívali, ako všetkých lapí oheň.
"A my sme Horghaz!"


- Medzihra: Vojna nekončí -

Brána sa otvorila dokorán. Davy roľníkov s výkrikmi ustúpili pred jazdcami. Zablátený, zakrvavený, snažiac sa dostať dovnútra budovy. Brána sa otvorila až keď prišli jazdci, až keď som prišiel ja. Ludia na mna hladeli s básnou. Počuli hordu Raz-haka, počuli dunenieKullov. Báli sa, iba hlupák by nemal strach. Malé dievčatko sa postavilo do cesty. Bálo sa, až príliš sa bálo. Môj kôň nezastal. Na zarastenej tváry mi rozbehol úsmev. Kovová čižma zasiahla dievčatko do hrude a jej matka sa ma príliš bála na to, aby ma zastavila. Začalo plakať,avšak to už som bol dávno za ochranou drevenej brány."Zavrite bránu" Vykríkol som chladne. "Každý, kto sa pokúsi prejsiť cez bránu bude považovaný za nepriateľa. Viete čo máte robiť." Lukostrelci na strážach sa zadívali na svojeho princa. Musia bojovať proti svojim bratom a sestrám, otcom a deťom, voči tým ktorý nestihli prísť skôr. Nebol som démon, nebol som zlý. Bol som len chladný a chápal pointu veci. Nemohli sme zachrániť všetkých. Ja som nemal v pláne zachrániť všetkých. Zoskočil som z koňa, surovo ho podal mladému panošovi, vchrtlému, s tupým výrazom. Bolo to jedno. Aj tak skape v tejto zime, v tomto obliehaní bez jedla. Videl som prístav, jemný povlak ľadu v jeho okrajoch. Bojovník mojeho otca ma odprevadil do siene. Nepovedal ani slovo. Poznal moju povahu. A to som mal takú chuť ho poslať do prvej línie. Bronzový rytieri umierali prirýchlo, vzdávali sa priľahko. Neboli ako ja. Neboli z mojeho rodu, zvoleného predkami aj Bohmi. Severský Bohovia boli iné deti, len prach v porovnaný s prvými. Ich Bohovia ich neochránili, prečo by som sa mal potom o nich zaujímať? Ebénové dvere sa ako odviate vetrom roztvorili predomnou, pred jediným synom. Otec viedol diskusiu, vášnivú a predvídatelnú. "Sever sme stratili môj pane, túto vojnu nemôžeme vyhrať, my musíme....
-Chceš ma donútiť, aby som odišiel z kraja, kde som sa narodil, kde som žil na miesto, ktoré navšívili naši predkovia pred viac ako tisícročím? Je to rozprávka, Veliteľ. Pútavá, ale nepošleš na nu celú svoju armádu."
-Ale Pane,....my..."
"Dosť, dohovoril som." Otec sa otočil na mna. Bol už starý, vek 65 rokov mal za sebou. Už dávno prežil svojich roveníkov. Už dávno mi mal prenechať vládu. "Budeme bojovať do posledného muža. Tvoj syn tu ostane, Severan. Tvoj meč bol stratený, tvoj rod je takmer vymretý. Ale ty i mi zložil prísahu a tej ťa nezbaví ani strata rodiny. Odíď, chcem byť sám so svojim synom."
Severan sa na mna pozrel. Strach v jeho očiach hovoril jasne. Táto vojna je prehraná a my sa vymrieme. Naša rasa vymrie...a to iba kvôli slabosti mojeho otca. Dohodnúť mier s Raz-haka? Spojiť sa proti Urgalgra? Šialenstvo...
"Pán môj, otec môj. Predkovia nech sú vždy na vašej strane a nech sa prihovoria za vás u Bohov." Poklonil som sa. Môj pás v poslednom čase trocha nabral na váhe. Celý život som čakal na boj a keď príde, som tlustý. Otec ku mne natiahol ruku. Stisol som ju pevne. Iba ženám bolo dovolená vyjadriť úctu bozkom. Muži museli vyjadriť úctu činmi. Meč nášho rodu bol pevne pripnutý okolo bedier krála. Bol vystrojený v bojovej zbroji. V zbroji bez jediného škrabanca. Sadol mu perfektne aj po 20 rokoch. Otec sa prechádzal, sem a tam. Chvílu hladeľ v diaľ, za nekonečné more, chvílu k mestu a ohňu, šíriacom sa od brány. To malé dievčatko je už asi mrtve. Postavil som sa a čakal, netrpezlivo. Podal otcovi číšu vína z vlastného mechu. Armády rohatých démonov už prerazili severnú bránu. Raz-hakom bude trvať iba chvílu, kým prekonajú južnú. V našom meste, keď budú spálené naše telá, príde boj týchto dvoch rás o to, ktorá bude najdominantnejšia. Nám to však môže byť už jedno, aj tak budeme mrtvy.
"Miluješ ma syn môj, rovnako ako miluješ ostatných svojich predkov?" Divná otázka, položená v kur*a blbý čas. "Ano môj drahý otče, milujem vás rovnako ako ostných svojich predkov" Chvílu bolo opäť ticho. Otec si prezeral pravú železnú oceľ, výkvet kováčstva. Normálny vojaci nosili ešte bronzové meče, iba najväčšie rody si to mohli dovoliť, a aj to iba pred storočím, kým nezačala najnovšia vojna a doly neboli zaplavené.Súmrak kráľov. Rodový meč budúcich generácii. "Urobil som hroznú vec syn môj. Chcel som aby táto vojna skončila. Chcel som ukončiť Raz-haka aj Uralgra jedným ťahom. Spojil som sa s pár kňazmi Raz-hakov, zmrzačených pre svoju vieru. Vraj myšlienky dokážu zosíliť vojakov, hovorili mi, potrebujú len krv a pár bylín. Netušil som, že tá krv je mojich padlých vojakov a že ten, ktorý sa mal stať našim triumfom sa stane ich. Vlasy aj oči mu zčervenali od krvy, ktorú vypil. Jeho myseľ sa roztrieštila na tisíc častí, keď zjedol tie byliny. Bolto Severanov syn, môj synak. Teraz páli mestá a ide si po nás. Použili zakázané slová Bohmi aj predkami, slová, ktoré nemali byť nikdy vyslovené. Oni privolali Démonov. Oni ho posadli...Ja...Neviem čo máme robiť. Keď ujdeme, pôjde si po nás a tie kraje si aj tak iba vymyslené. Obrovské plazy chrliace oheň, Ludia malý ako deti, pričom chlupatejší ako medveď. Rozprávky. Ja...."
Otče? Smiem prehovoriť?" Otec, zarazený prerušeným jeho monológu prikívol. "Otče, spolu so svojim vládcom odpláva 30 lodí mužov, žien detí plodného veku. Zásoby su už nachystané. Vojaci tu ostatnú, brániac vrch do posledného dychu." Otec stál prikovaný "Co ak je to iba rozprávka?
-"Tak umrieme v ilúzii, že svet mohol byť krajší" Otec sa díval, napriahol sa k číši vína" Otec sa na mňa zadíval. Poznal ma. Videl ma. Bol som vypasený a neohrabaný. Prezrel čírosť vína. Aj keď svet zhorí v plameňoch, on dbá na ročníku vína. Napil sa. Malý dúšok. Úplne to stačilo. Pristúpil som k nemu keď sa zatackal. Meč mojeho pradeda ho ťahal k zemi. Odopol som mu ho. jeho dýchanie sa zrýchlilo. V očiach mal otázku, nevyslovenú. Z úst vystriekla krv, spolu z vnútornosťami a žlčou. Jed začal pôsobiť. Žalúdok sa roztával. Odstúpil som. zvratky a kusy vnútorností dopadali na podhlahu "Nie si pravý král otec, bojíš sa urobiť rozhodnutie. Ja nie. Ja náš rod spasím. Tento svet je už aj tak iba diera plná nezmyslených tvorov. Odstúpil som a nechal mrtveho krála ležať pri mojich nohác, topiaci sa vo vlastných štavách. Odchádzal som, s mečom vedla tela. 30 lodí čakalo na môj práchod, Bohaté rody, chudobné deti. všetci boli potrebný. Začul som otcov hlas, vyslovujúc z nenávisťou moje meno.
"Palancar"

- Severská pieseň -


Čepele sa skrížili. Listy tancovali svoju serenádu. Poryv vetra. Chladný tlak vzduchu nami ani nepohol. Nenávideli sme to. Chladná oceľ, chladná ako toto telo. Plamienky ohňa "Brisingr", okolo nás poletovali. Teplo. Nedostatočné. Tvár prvých, tých ktorých sme nenávideli, stála pred nami. Špicaté uši, nechutne úzke telo. Poznali sme to tu. Bol to náš domov. Predtým.
"Neprejdeš, Tieň!"
Pohli sme svalmi v oblasti tváry, svalmi tak ľahko pretnutelními. Vyzeralo to ako úsmev, tak, ako hovoria podradné rasy. Usmievali sme sa, keď "Chladný", meč, ktorý sme vytrhli z chladných mrtvých rúk sploditela tohoto tela. Netrpel tolko ako mi, nikdy nepoznal volnosť. Umieral s menami svojich potomkov na perách. Nasávali sme vzduch, cítili chuť strachu na jazyku.
"Prejdem dračí jazdec, prejdem špicatý. Nás nedokážete zastaviť. My sme Horghaz." Špicatý sa rozbehol. A Vietor bol na jeho strane. Ucítili sme nátlak na našu mysel. Bolo nás stovky. Jedna mysel, ani dračia, na nás nemôže stačiť. Elfí meč preťal vzduch pred nami. Toto telo nemohlo byť dostatočné rýchle na úhyb, dostatočne silné na výkryt. Oceľ stretla ocel. Zvuk preťalo stretnutie kovy. A meč praskol. Cítili sme v rukách tlak. Bolis me silnejší, ovela silnejší. Ani Ohnivé jaštery sa nám nemohli postaviť. Postavili sa nám. Jazyk starší ako celá elfia rasa bol vyslovený. Mračná sa zatiahli. Dračí jazdci sú slabý, nedokážu nám odolať. Dážď presekol lístie. V ušiach tohoto tela sme počuli hlasy z dial. Žiadne obrázky, žiadne emócie. Len zvuk šuštania lístia a kvapiek dažďa. Ono to nazývalo pieseň severu. Hlúposť organických bytostí. Mrtvy sú mrtvý. Nestanú sa nami. Iba našou potravou. Svetlo preťalo oblohu. Blesk. Jašterka chrliac oheň padá. Pretrhnuté krídlo. Jazdec kričí. Och aká radosť, och aká rozkoš. Pomsta na všetkom živom, na každom organikovi.
"Ha ha ha ha. HA ha ha ha. My sme Horghaz. My sme večný. My sme pomsta. A my sme...."
Jazdec sa rozbehol. Bol starý, velmi starý aj na jazdca. V očiac mal slzy. Elfovia neplačú. Nikdy neplačú. Mieril nám an hrdlo. Chytrý ťah. Toto telo je však už studené. Nemôže nás zabiť. Vývrtka. Polpiruleta. Oheň nás ochránil. A jeho svetlo ho opustilo. Drak zareval. Cítilis me jeho moc, cítilis me strach. Avšak aj to pominulo, ako všetko. Ničnie je večné, iba naša pomsta, náš Horghaz. Cítili sme krv elfov stekať po našich rukách. Cítili sme chuť krvy vo vzduchu. Lahodná. Elf sa zvíjal vo vlastnej krvy, jeho meč, meč farby železa ako jeho drak, nebol ani poškrabany. Škoda. Ani oheň nedokázal zničiť elfiu mágiu. Mimiky tváre sa opäť pohli. Boli sme nezničitelný. Naša krajina bola volná. My sme boli volný. Aspoň kým nebude náš nepriateľ zničený a my pocítime nekonečnosť. Drak sa plazil. Telo bolo spálené. Ešte nikto nikdy nevidel spáleného draka. Aspoň nie takto. Jazyk oblízal pery. Navlčil ich. Potrebovali sme cítiť ten strach, aj keď nikdy to nebude tak intenzívne ako keď sme boli volný. Postúpili sme. Cítili chvenie. Áno bolesť a strach. A žial. Och tie emócie.
"Árrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr"
Výbuch mysle nás ovládol. Pokľakli sme. Telo pálilo. Och áno pálilo. Drak nás ovládol. Nikto nám nepovedal že oheň vo vnútry draka je silnejší ako en čo chrli. Červená voda z nás vytekala. V ústach bol iba popol. Pálilo nás to. Do večnosti.
Sloboda...My..ja....Hlasy....
Myseľ sa členila. Oheň roztopil chlad v mrtvom tele. Bolo opäť živé. Jazdec, slepý a bez krvy elfov: vykríkol v Agónii:" Elegea! Prosím...Elegea!" Slepec sa naťahoval do vzduchu, rpesne k nej. Vedel kde sa nachádza. Cítil ju. My sme sa krčili v tieňy, v tom čím sme a čím sme vždy boli.
Nemohli sme sa hýbať. My...Ja....Sme boli slobodný....Cítilis me ako toto telo horelo. Počul som pieseň predkov, pieseň Severu. Búrka v nás skončila. Opustíme toto telo, budeme opäť volný. Drak v nás stále hovoril. Počul som tie slová: Prosím, Sealethes, Sealethes..prosím..Nájdem liečitela..prosím......použijem dračiu mágiu,...ja.... Ruka, jediná čo ostala, pohladila draka po ňufáku.: Oni nie su zlý, Elegea....Oni sú len draci bez krídeľ a chcú ich späť...Ja...áááááár....:Cítili sme prúd síly, surovej síly magie. Prúd Nás. Drak sa na nás díval, ohnivý pohľad, bez štipky súcitu či pochopenia. Nechápali sme ako nás môže držať. Chceli sme slobodu a pomstu, ani jedno nám dať nedokáže. Nemôžem..To nás zabilo, on mi ťa vzal!!
-prosím, Elegea...Nechcem byť ďalší Tieňobijec, chcem byť z tých, čo spasia, nie zabijú. ja.....
Slová neboli vyslovené. Drak sa stále díval, umieral v agónii samoty. Dračie kúzlo uspávalo. Cítili sme pokoj, každú chvílu. Ľad sa okolo nás tvoril. Cítili sme ohnivý mráz, Studené horko. Drak dopadol, privinul mrtve telo elfa. Nežne. Matersky. V našich ušial znelo iba jedno slovo: maličký. Celé telo zamrzlo. Oheň v očiach draka pohasol. Kúzlo ešte stále čerpalo tú sílu. My sme už nič necítili. Spali sme. Zvyšok sa prebúdzal, hoc aj na okamžik ľadová kra nás pohltila. Myšlienky prestali plinúť. Kúzlo sa nás snažilo ovládnuť, ale ani drak nepozná inú cestu ako smrť z našej nenávisti. Počuli sme príchod ľudí do týchto krajov. Začuli sme pieseň, ako zo spomienky na časi dávno mrtve. Spomienky.....Pieseň hrala pre nás, pieseň hrala pre mňa. Za hukotu barbarov vychádzajúcich z lodí, v príchode palacara, šialaného krála. Pieseň Severu doznela. ....Rhaegar...Rhaegar... Nevedel som kto to je...Spomienky začali blednúť. Slová otca, posledná spomienka, či skôr prehovorenie ducha.
"Sever si ťa pamätá"

* * *

.....Od tých čias prešlo 2000 rokov.....
.....A ľad začal roztápať.....


_________________
Inteligencia ľudstva je konštantná, len ľudí stále pribúda
Vlastná tvorba 925d5a63d3ecd1dac3850cd67e32a14b
Návrat hore Goto down
https://fromashes.slovakforum.net
Sponsored content





Vlastná tvorba Empty
OdoslaťPredmet: Re: Vlastná tvorba   Vlastná tvorba Empty

Návrat hore Goto down
 
Vlastná tvorba
Návrat hore 
Strana 1 z 1
 Similar topics
-
» Tvorba Charakteru
» Krahulcova Tvorba

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
V Popol a Prach :: Mimo Téma :: Umelecká zóna :: Diela mimo svet Kontinentu-
Prejdi na: