Hlavné mesto Farker

Hizashi

Vracial som sa po ťažkom pracovnom dni z okolitej dedinky do hlavného mesta Farker, doplniť si zásoby a nájsť si nejaký ten nocľah v niektorej z mnohých miestnych pohostincov. Od rána som v susednej dedine vypomáhal pri stavaní mosta cez rieku ktorý obyvateľom značne uľahčí ťažbu dreva. Za svoju ťažkú prácu som si vyslúžil patričnú odmenu a tak mi mešec plný zlaťákov veselo cinkal popri boku pri každom mohutnom kroku ktorí som urobil. Cink-cink. Môj verný spoločník Rexar ma nasledoval po mojom boku a veselo vrtel chvostom, avšak keď sme sa priblížili k mestskej bráne chvost v napätí vystrel a spozornel. Nemal rád iné rasy a vôbec, nemal rád nikoho okrem mňa. Keď sme sa priblížili k bráne pristúpil ku mne strážnik ktorý mi siahal ledva po brucho a oznámil mi "Po odbití ôsmej hodiny sa za vstup do mesta vyberá poplatok 2 strieborné ! Bolo mi jasné že je to len jeho výmysel a chce ma ošklbať. Vytiahol som teda z pošvy na chrbte svoj meč postavil ho pred strážnika, rukami sa o neho oprel a odpovedal mu "Pardón, hovoril si niečo ? Nepočul som ťa... Strážnik si premeral môj meč a usúdil že vzhľadom na to že môj meč bol pomaly väčší ako on nemá zmysel pokúšať šťastie a tak odvrkol "Nič to, asi som si vás s niekým pomýlil, pokračujte" Založil som teda meč spať do pošvy a pokračoval dunivými krokmi ďalej. "Pomýlil, to určite... Hlúpy, slabý, malý červ... Pomyslel som si na adresu toho strážnika. Vzápätí moje myšlienkové pochody prerušila visiaca tabuľa pohostinca ktorý som mal pred očami. "Paráda, nocľah !" Zohol som sa, poškrabkal Rexara za ušami a prikázal mu "Zostaň, dnu psi nemôžu kamoš, niečo ti prinesiem" Vošiel som teda do hostinca kde hrala príjemná hudba, no akonáhle som vošiel dnu ustala a všetky oči sa upriamili na mňa. "Nenávidím tie nenávistné pohľady" Nevšímajúc si zákerné pohľady smerujúce na moju osobu som pristúpil k pultu a prehovoril ku krčmárovi "Chcem krígeľ piva, bochník chleba, uncu pečeného mesa a izbu na jednu noc" Pričom som z mešca vytiahol 20 strieborných mincí a hodil ich na pult.  Krčmár bez okolkov peniaze vzal a odvrkol "Vzadu je voľný stôl. Jedlo a pivo ti prinesiem." Vybral som sa teda smerom k stolu. Hudba začala znova hrať ale tie otravné pohľady som stále cítil, sledovali každý môj krok. Usadil som sa prezeral som si krčmu. Smrdelo to tu potom a nejakými hubami. Bola to celkom veľká krčma plná rôznych individuí. Ožrani, chlapi ktorí hrali pri stoloch karty alebo kocky, nejaké postavy zahalené v plášťoch sediace v rohu a ticho si šepkajúc, partia veľkých chlapov - asi lovcov sediaca neďaleko mňa. "Nijaká hrozba" Pomyslel som si a pohodlne sa na stoličke uvoľnil. Meč som si oprel vedľa seba aby som na neho mal v prípade potreby dosah a vak som si dal po stôl. Stolička bola pre mňa akási malá tak som si sadol rovno na dve "tak to už je pohodlnejšie" pochválil som si a čakal na jedlo. Zanedlho prišiel krčmár a doniesol mi jedlo a pivo. Chytil som krčah s pivom, na ex ho vypil, nahlas si odrgol a povedal mu "Znova" Krčmár prikývol a bez slova odišiel. Jeden s horárov sa na mňa ustavične úsečne díval a ostatný mu stále niečo hovorili. Nevenoval som mu ale pozornosť, na pohľady som bol zvyknutý a navyše som bol hladný takže som sa venoval jedlu. Onedlho však pristúpil ku mne a mierne utiahnutým hlasom mi povedal "Tu takéto ohavné tvory ako si ty nechceme, odíď inak budeš mať problémy" Nahlas som sa zasmial, odsunul stôl a postavil sa. Nemohol som sa plne vystrieť lebo strop bol pre mňa príliš nízky. Premeral som si toho chlapa, na človeka alebo čo to bolo, dobre urastený avšak len moja dlaň bola veľká ako jeho hlava. Nahnevane som prehovoril "Vypadni a daj mi pokoj, ináč z teba spravím potravu pre môjho psa !"  "Ako chceš" Odvetil chlap pri čom sa pozrel na svojich dvoch spoločníkov a takmer okamžite vytasil nôž a bodol ma ním do hrude. Nôž však moje brnenie neprekonal a skôr než sa stihol spamätať som ho udrel takou silou že preletel na druhú stranu krčmy kde sním silno treslo o stenu  a viac sa nepohol, zrejme bol v bezvedomí. Zrazu som ucítil že mi jeden z nich vyskočil na chrbát a niečim ma udiera do hlavy - zrejme kŕgľom od piva. Ďalší sa zasa rozbehol oproti mne z mečom v ruke. Neváhal som a kopol do muža bežiaceho oproti mne, bolestivo dopadol vedľa svojho kamaráta. Keďže ma ten tretí stále udieral do hlavy jediné čo ma napadlo bolo sa hodiť na chrbát. Tak som to aj spravil. Oblečený v brnení som bol taký ťažký že keď som spadol zatriaslo s celou krčmou. Spod seba som počul len nejaké praskanie kostí - pre toho chlapa ktorí mi vyskočil na chrbát to asi nedopadlo dobre. Postavil som sa, napravil si brnenie a nevšímajúc si vystrašené pohľady ostatných som chytil za nohy tých troch chlapov a vyniesol ich von. Tam som ich zviazal a hodil do neďalekej stajne ku prasaťom. Vrátil som sa dnu a sadol si za stôl. Zo svojho vaku som si vytiahol fajku naplnil ju tabakom a zareval na hostinského "Kde mám to pivo ?" Hostinský sa ku mne ozlomkrky rozbehol s pivom v ruke. "Nech sa páči, najlepšie pivo pre nášho milého hosťa" Predniesol hostinský a nahodil trápne hraný milí úsmev. Pokrútil som nad ním hlavou a spokojne si zapálil fajku. Takto som tam teda sedel, popíjal pivo a fajčil tabak.

Yonia

V meste som už bola nejaký ten čas. Približne od obeda. Celý minulý týždeň som sa neukázala medzi ľuďmi a tak mi znova čas strávený tu, pripadal nanajvýš divný, až takmer nepríjemný. V očiach miestnych som musela byť divochom, no to mi vôbec nevadilo. Bola som tu, pretože som musela, aj keď som si všetko jedlo a podobné veci dokázala zohnať sama, niektoré, ako napríklad soľ, potrebnú na spracovanie mäsa som už musela zohnať cez obchod, a u mňa fungoval len výmenný. Na moju smolu som však nevedela tak dobre počítať a toto nebolo prvý krát, čo ma v podstate okradli.
Za niekoľko kilogramov čerstvého a spracovaného mäsa som dostala len jedno malé vrecko, ktoré mi síce vydržalo sotva na týždeň ale, aspoň niečo. Cez vrece som však mala prehodených niekoľko povrazov na ktorých boli malé háčiky, a na nich uchytené kože. Všetko boli prevažne kože vlkov a horských kôz, v podstate najčastejšie predávané a jediné, ktoré mi kedy vyniesli ako taký zárobok. Momentálne som ich ale nevedela predať, a to bol pre mňa problém.
Začínalo sa stmievať, čo sa mi moc nepáčilo. Nemala som v pláne chodiť k mojej chatrči takto neskoro, predsa len, bola to celkom diaľka. Musela som preto zložiť kosti v niektorom z hostincov, a to niečo stálo. Vstúpila som do jedného, z ktorého ešte prednedávnom nejaký, obor.. vyniesol niekoľkých ľudí. Aspoň čo som teda tak z diaľky a z rôznych rečí okoloidúcich započula. Po vstúpe do hostinca som sa obzrela naokolo. Rozhodne som nezaujala toľko pozornosti ako obor, ktorý mi v momente udrel do očí. Nepozerala som sa však na neho nijak zaujato, nemala som tú potrebu. Proste som pohľadom prešla cez niekoľko rozbitých stoličiek, až po menšiu prasklinu na drevenej podlahe na mieste, kde sa pred tým obor zvalil na zem aj s .. menšou záťažou na chrbte.
Bosými nohami som prešla po miestami rozborenej podlahe, pri čom mi prípadné triesky či podobne vôbec nevadili. Narozdiel od ľudí ktorý tu popíjali, som na podobné veci bola zvyknutá. Podišla som až ku hostinskému a následne som sa zamyslela. Naozaj to v tú chvíľu vyzeralo tak, že rozmýšľam nad jedným konkrétnym slovom.
"Dá sa tu prečkať noc?" Spýtala som sa pevným hlasom no s príšernou výslovnosťou. Bolo jasné že som v podobných veciach nie príliš zbehlá. Po odkívnutí mi bolo jasné že musím zaplatiť a tak som len na stôl položila druhé malé vrecko s mincami. Popravde som o ich hodnote moc netušila. Chcela som tu ostať len jednu noc, a naozaj mi neprišlo ako zderstvo, keď hostinský využil príležitosť a namiesto asi desiatich strieborných vytiahol jeden zlaťák, v podstate jediný čo som tam mala.. a to sa tváril tak, ako keby mi ešte robil službu.
Neverila som mu, no nemala som na výber. O takýchto veciach som sa nemienila hádať, vlastne som ani nevedela čo to taká hádka je.
Otočila som sa.. nikde nebolo voľné. V podstate všetky miesta boli obsadené alebo sa aspoň hrali na to, že boli obsadené. Jediné voľné miesto bolo práve pri obrovi, ktorý zo štyroch, zaberal hneď dve stoličky. No dve boli ešte stále na zvyš. Vydala som sa pre to smerom k nemu a povrazy s kožami som zavesila na stenu, v blízkosti stola.  Následne som sa vyštverala na stoličku, kde som si sadla do tureckého sedu. Jednou rukou som si trocha ponaťahovala členok a následne som sa obzrela smerom k hostinskému. Ten mi po chvíľke doniesol polievku v miske. Chytila som ju do oboch rúk a začala som z nej usrkávať.

Hizashi

Medzičasom som odniesol veľkú porciu mesa vonku môjmu psovi ktorý sa do neho s nadšením pustil. "Len jedz kamoš" Povedal som mu prívetivo a vrátil sa spať do hostinca. Znova som si vyložil nohy na stôl a usmieval som sa. Bol som červený ako paradajka a vysmiaty od ucha k uchu. Pivo začínalo účinkovať a ja som začínal byť opitý. Keď som po otočení džbánu zistil že je prázdny zareval som na hostinského "Prines mi sud piva človeče !" Hostinský vytreštil oči a prekvapene sa opýtal "Sud ? Celý sud ? Nooo ale pre čo nie, samozrejme, hneď to bude !" Odvetil mi a znova nasadil ten priblbý úsmev. Spokojne som sa usmial a ďalej si spokojne fajčil tabak.
Krátko na to do hostinca vošla nejaká osoba, pravdepodobne žena. Bola sporo oblečená až skoro vôbec a navyše bosá. Mala do hneda opálenú pokožku a na chrbte mala akési kože. Vyzerala akoby žila v divočine a civilizovanú oblasť navštevovala len sporadicky. Pri pulte hostinskému zaplatila za jednu noc a večeru celý zlaták. "Tá je ale blbá, takto sa nechať ošklbať" Vzápätí si to bez okolkov zamierila rovno k môjmu stolu a bez opýtania si prisadla. To sa mi nepáčilo. Nemal som rád cudzích ľudí a už vôbec nie takýchto drzých. Premeriaval som si ju nevraživým pohľadom kým jedla svoju polievku. Chcel som už na ňu nakričať aby odišla ale vtedy ku mne hostinský dogúľal sud s pivom. Unavene si odfúkol, utrel si pot z čela a jednou rukou si masírujúc kríže odkráčal naspať k pultu. Celý natešený som vytiahol zo suda špunt, oboma rukami ho dvihol a plnými dúškami vypil skoro polovicu. Následne som ho tresol o stôl a veľmi nahlas a neslušne si odgrgol smerom k Yonii. "hehehe" Zasmial som sa. Už som bol celý červený a znova som si zapaľoval fajku s tabakom. Ozval som sa k svojmu nezvanému hosťovi "Prečo.. hík... Prečo si si sem sadla ?! Nevidíš že som zlý obor ?" Povedal som jej a čakal na jej reakciu. Všetci na mňa reagovali veľmi nevľúdne a ešte nikdy sa mi nestalo aby si ku mne niekto prisadol. Ostatné rasy sa totiž k obrom správali veľmi averzívne. Bol som zvedavý na jej dôvody, ale zas pivo ma určite zaujímalo viac...

Yonia

Nijak som nereagovala na to, že tomu obrovi doniesli celý sud piva. Sama som pivo nikdy nemala a podľa toho ako páchlo, aspoň v mojom nose, som ho ani nikdy mať nechcela. Zaklonila som hlavu dozadu, vyvrhla som do hrdla zvyšok misky a následne som misku položila na stôl. Prehovoril na mňa, a ja som na nejakú chvíľu rozmýšľala nad tým, čo jeho slová znamenali. Nadýchla som sa, pretože som chcela odpovedať. Zodvihla som pohľad k nemu a pootvorila som ústa.. v tom som sa však zasekla, pohľad som znova obrátila do strany a zamyslene som si začala niečo nezrozumiteľné šepkať.
"Si zlý ?" spýtala som sa ho nakoniec, aj keď som na jazyku mala ďalśie otázky typu, čo je to obor, prečo je taký veľký.. a podobne.. Zatiaľ som si ich ale nechala pre seba. Táto jedna ma momentálne zaujímala najviac. Pozrela som sa mu priamo do očí, na čo som sa následne, takmer pobavene pousmiala.
"Nie si.." Dodala som a začala som klepkať po stole prstami, v neurčitom rytme.
"Preč osi taký veľký?" Spýtala som sa ho bez nejakých okolkov, zahanbenia či dokonca strachu, ktorý by z neho cítil každý normálny človek. Ja som ale nebola normálna, a niekedy sa dalo takmer pochybovať o tom, či som bola človekom. Oboma rukami som sa oprela o kolená a len som sa nahla dopredu, pri čom som sa mu neprestala pozerať do očí. Ani raz som pri tom nežmurkla či necekla kútikom úst. Bola som úplne pokojná.

Hizashi

Tá neznáma osoba sa mi prihovárala. To sa mi nepáčilo. A navyše sa mi pozerala do očí a tom som nemal rád. Snažil som sa jej pohľad opätovať ale oči mi blúdili a nevedel som sa zamerať na jeden objekt.
Následne na to som jej odpovedal "Ja nie.. Ja nie som Ja niesom zlý ? Predniesol som štikútajúc. Napil som sa znovu piva z môjho suda a pokračoval. "Som ten najhorší a najhrozivejší obor ! Nevidela si čo som urobil tým trom chlapom ?!" Vykríkol som na ňu.
Potom sa ma opýtala prečo som veľký. "Tak to je úvaha jak delo" Pomyslel som si. Chcel som jej odpovedať ale vôbec som nevedel čo jej mám na to povedať. V tom ma to napadlo, ach bolo to predsa jednoduché. "Som veľký lebo som obor ! To vie aj malé decko !" Víťazoslávne som preniesol. Poriadne som si potiahol s fajky a položil jej otázku ktorá má momentálne zaujímala asi najviac "A kto ty si ?" Bafkal som si z fajky a čakal na jej odpoveď. "Hmm, vyzerá ako nejaká lovkyňa, pravdepodobne to bude malý slabý človek" Rozdumoval som.

Yonia

Odtrhla som pohľad od jeho očí a len som sa znova zapozerala do misky. Jeho slová mnou prechádzali no, ani mnou nestriaslo. Proste som si stála za svojim. Pár krát som si zívla a tak spokojne som do ruky chytila prázdnu misku. Nebola som úplne maximálne najedená, no pokojne by som si ešte dala. Nechcela som ale znova otravovať niekoho, aby mi nabral či doniesol, takže som misku proste nechala znova na stole. Počas celého tohto času som na tvári znova mala zamyslený výraz. Myslelo mi to ešte horšie než jemu, a to bol opitý.
"Keď si zlý, prečo.. máš taký pohľad ?" Spýtala som sa ho no nijak som nešpecifikovala, čo som tým myslela. Proste som na to nejak nevedela nájsť správne slovíčko.
"Nie, nevidela." Odpovedala som popravde. Videla som predsa len, ako ich odnášal, aj to nie úplne, skôr som videla len to, ako sa strácal späť v krčme zatiaľ čo oni sa ani len neprebrali z bezvedomia.
"A..há.." Poškrabala som sa vo vlasoch a snažila som sa, aby môj hlas znel dôveryhodne, aby to vyzeralo, že viem o čom hovorí. Na jeho otázku som ale nevedela odpovedať, v podstate vôbec.
"Ja ? no.. stále som len.. mláďa. Nič zaujímavé." Odpovedala som pevným hlasom so známkami hrdosti. Následne mi ale táto hrdosť znova klesla späť tam, odkiaľ prišla a ja som sa pozrela smerom k dverám.
"Máš veľmi pekného priateľa." Povedala som zrazu s pohľadom stále upreným na dvere.

Hizashi

Zaujímavé prvý človek ktorí sa ma nebojí a chová sa ku mne ako k seberovnému. Premeral som si Yoniu očami a zamrmlal "Zaujímaví človek..."
"Akého priateľa ?" Opýtal som sa nechápavo. Nebol som práve jeden z najinteligentnejších a navyše som bol opitý. Zložil som si nohy zo stola a prehodil " no nerád som ťa spoznal ale som unavený takže ak dovolíš, rád by som si pospal" Vzal som svoj sud s pivom a na ex vypil jeho zvyšok. Odrgol som si a zmorený alkoholom som sa zvalil na stôl a tvrdo zaspal. Silno som chrápal a niečo si mrmlal. Snívalo sa mi o mojom rodnom kraji, bol som najväčší z obrov, sedel som na veľkom tróne a všetci vodcovia ostatných klanov predomnou kľačali. Nádherný sen. A tak som si spal opitý na stole, chrápal a na tvári som mal blažený úsmev...

Semari Shaneda

*V hlave jej víria myšlienky. Nechce na to spomínať. Čo som zase urobila zle? Nechápem ju, veď sa snažím, ako len viem a ona... Rozhádzanosť jej myšlienok podškrtáva zrýchlená chôdza a pohľad zapichnutý kdesi do neznáma. Prechádza okolo ľudí. Nie je ich veľa. Dvaja? Traja? Ale neuvedomuje si, kto sú. Jeden muž jej znáď kívol? Ale ona si to nevšíma. Príliš nezdvorilé. Nemá sa takto správať. Rozhodne sa ďalej na to nemyslieť. Záležitosti s jej matkou, neustály tlak. Nepáči sa jej to. No ták, ukľudni sa.. Nádych, výdych.. V duchu si sama prikazuje. Vlastne nie, radí si to. Akoby bola samej sebe spoločník. Nie veliteľ. Aspoň v takýchto situáciach. Krok spomalíí, dych je pravidelný. Vie, že sa musí upokojiť. Vyjde z tmavej uličky. Nie je to práve najšťastnejšie miesto pre mladú dámu. Alee jej to neprekáža. Pokiaľ má na chrbte luk, v pošve meč a zmysly v poriadku, neprekáža jej to. Už len toto jej dáva istotu. Prechádza popod svetlo lámp. Hľadá nejaký podnik. Avšak v týchto hodinách nie je zväčša nič otvorené. Tak zamieri do najbližšej krčmy. Má pocit, že na chvíľu si sadnúť jej príde vhod. Beztak ju nohy niesli už nejakú tú vzdialenosť. Prejde cez drevené dvere a ovanie ju pach dymu a alkoholu. Zopár očí ju zbežne prebehne, ale očividne drvivá väčšina ani nezaregistrovala, že prišla. Majú "plné ruky" tunajších servírok. Zamieri k prázdnemu stolu. Napodiv, bol v celku čistý. Fľakatý, to áno, ale bez väčších škôd. Čaká na nejakú ženskú, čo tu pobehuje. Má smäd.*

Regolas

Celý večer som strávil v krčme. Na počudovanie som zrovna dneska nebol opitý. Za celý večer mám len druhé pivo. Stále som pri zmysloch a premýšľam. Premýšľam ku ktorému bohu som sa nemodlil za posledný týždeň. Je to ťažké, nemám dobrú pamäť. Asi je pravda že alkohol otupuje ľudí. Ale mne to nevadí, ja už som stratil všetko. Mal som ostať v Shrine... Táto veta mi hlavou prebehla dneska už asi piaty krát. Ani raz som tomu nevenoval patričnú pozornosť. Barman! Ďalšie! Zakričal som, aj keď neviem prečo, nakoľko barman bol predo mnou. Chvíľu mu to trvalo, no nikam sa neponáhľam. Nemám svoje ciele, svoj život trávim v krčmách v rôznych krajinách. No tu majú najlepšie. Tu asi zostanem. Neviem. Možno prekonám svoj strach z poznávania nových ľudí. Ale len možno. Musel by som nad tým rozmýšľať. A to je náročné. V tom niekto vošiel do krčmy. Niekto kto sem nechodí často. Alebo vôbec, nemôžem si spomenúť. Mohol by som, ale bolo by to ťažké. Za pokus nič nedám, aj keď, neviem... Vstal som zo svojho miesta, dopil pivo a zaplatil. Žena čo vošla do krčmy si sadla k jednému z mála prázdnych stolov. Z vypätím všetkých síl som sa spýtal: Môžem si prisadnúť?

Regolas

Tak fajn, začalo to lepšie ako som čakal. Teraz tá ťažšia časť, predpokladám že začiatok konverzácia je na mne. To je otrava. A otrava to naozaj bola, nakoľko poslednú konverzáciu ktorú som viedol, a nebola pracovná si sám nepamätám. Pravdepodobne to bolo ešte na Severe. Zasa premýšľam, zasa mi to nejde. Mal by som s tým prestať. Ale nemám na výber, asi. Sadol som si oproti nej a luk so šípmi spolu s mečom som položil na zem pod seba. Zaregistroval som servírku ktorá mohla byť tak desať - pätnásť krokov od nás. Dneska je účet asi na mňa. Snáď nie je náročná. Už dobrých pár rokov som nikoho na nič nepozýval, dobrých pár rokov som sa nerozprával s človekom ktorý odo mňa nepotreboval nič. Konečne som to prekonal, ale začínam toho ľutovať. Možnosť odísť hneď teraz neprichádza do úvahy. Aj keď možno, nie! Tak ako začať? Možno by bolo najlepšie počkať na servírku, alebo možno ani nie. Neviem. Volám sa Regolas. Som tu celkom často, ale teba tu nevídavam. Si nová v meste? Hneď ako som to dohovoril som si uvedomil akú blbosť som povedal. Tak budem asi za ožrana. Ale čo už, nechce sa mi nad tým premýšľať. Bol som hrdý sám na seba že som to dokázal. Čo to so mnou je? Zrazu začínam hľadať priateľov? Musí to byť tým pivom. Mal by som sa krotiť už. Ale je ťažké sa krotiť, hlavne ak ide o pivo. Nedá sa nad tým vyhrať. Teda, neviem o nikom kto by vyhral nad pivom.

Semari Shaneda

*Sleduje ho, ako luk, šípy, meč kladie pod seba. Nevidí vo mne hrozbu... skonštatuje v duchu pre seba a mimovoľne sa uškrnie. Jej úškrn sa rozšíri, keď si vypočuje chlapa.* Celkom často, hovoríš? *Vyletí jej z úst pobaveným tónom.* V tom prípade.. Dve pivá. *Povie servírke a kívne jej, že môže odísť. Rovno objednala aj tuto pre Regolasa a je jej pravdu povediac jedno, či chce práve pivo. Nemieni si tu opiť spoločníka, už tak je zrejme pod parou a nechce sa hneď dostať do potýčky. Predsa len, je tu prvý krát. nikoho nepozná.* No, popravde, som tu nová. *Zatiahne Ľahostajným tónom. Vie taktiež, že by sa patrilo predstaviť, keď už Regolas šiel príkladom, ale ktoie prečo, jej sa do toho absolútne nechce.* Semari. Teší ma.. *Kívne prívetivo a je zvedavá, či tá ženská už nesie to pivo. Na to, ako divo vyzerá, správa sa zatiaľ celkom obstojne. Nevie prečo, ale stále nejak súdi ľudí podľa zjavu. Ale naozaj nevie prečo. Ona sama teraz nevyzerá práve ako člen šľachty. Mala by som sa toho zvyku zbaviť..*

Regolas

Popravde, nehovorím málo, ale v iných situáciach a za iných podmienok. Dostal som zo seba. V tom došla čašníčka. Skôr než som niečo stihol povedať, bol som predbehnutý. Bolo mi objednané pivo. Nesťažoval som sa. Pivo je fajn. Hlavne pivo odtiaľto. S pivom by som sa mal krotiť. Ale možno to môžem brať ako pozvanie. Žena alebo nie, pivo zdarma je vždy fajn. Ale nebolo by to odo mňa slušné. Moc rozmýšľam. Nerobí mi to dobre. Vykašlem sa na to. Potom sa mi žena predstavila. Volala sa Temari. Zaujímavé meno. Páči sa mi. Následne čašníčka doniesla obe pivá. Dneska som iný. Možno mi to už chýba. Možno mi to pivo pripomenulo. Milujem pivo. Zodvihol som džbán. Na zdravie, preniesol som. Nečakal som na ňu, napil som sa. Nepil som len päť minút, ale bola to ako večnosť. Možno, teda určite to bolo nezdvorilé, ale nepremýšľal som nad tým. Načo. Rozmýšľanie zdržuje a je zbytočné. Položil som džbán na stôl. Len tak tak že som si negrgol. To by som si asi pokazil. Napadlo ma. Tak, tiež tu nie som najdlhšie, ale niečo tu už poznám. Napríklad najlepšie pivo a nocľah majú tu. Na nič lepšie si natrafiť nemohla. Pokračoval som v už tak nezáživnej konverzácii. Takže, čo pohľadávaš v tejto diere? Spýtal som sa jej narovinu. Ani neviem ako to zo mňa vypadlo.

Regolas

Mladá rebelka. Čo by som za to dal. Hádať sa s rodičmi. Keby len vedela, aké to je stratiť ich. Zamyslene som si ju obzrel. Nevyzeráš na to. Povedal by som také malá milé dievčatko čo poslúcha a všetko na čo zmyslí má. Nemyslel som si to. Popravde na mňa tak nepôsobila. Veď ktoré dievča vzorné dievča chodí do krčmy? Ale čo som jej mal povedať? Vyzeráš na to, myslel som si to. Hneď by som bol za vševeda. Nie. Ale nevadí. V tom preniesla ešte niečo. Baliť mladé baby? Nie je to zlý nápad. Ale s mojimi konverzačnými schopnosťami a mojim vekom, tak to nebude najľahšie. Nevadí, za pokus nič nedám. Odpil som si z piva a nechal iba málo na spodku. Pozrel som sa na ňu, znova. Usmial som sa. Teda, pokúsil som sa o to. Moc to nevyšlo, ale nevadí. Čo jej na to povedať? Hlavne aby som nevyznel ako idiot. Do prdele. Rozprávať sa s ľuďmi je ťažké. Mal by som sa to naučiť. No, čo ak áno? Dostal som nakoniec zo seba. Asi to bola najlepšia možnosť. Ale neviem. Ostáva mi iba dúfať. Dúfať v to najlepšie.

Regolas

Popravde? Moc lesov som u nás nevidel. Ale raz by som ti to tam mohol ukázať. Samozrejme som to nemyslel vážne. Málokedy pustia cudzinca na Sever. Obzrel som sa za tou ženskou. To teda nebol môj typ. No, tak asi hej, ale tá je pod mojim priemerom. Klamal som. Nebola až tak škaredá, ale trebalo nejako zapôsobiť. Presne ten typ. Predpokladám že si mala super život, a aj stále máš. Ale teraz ti maminka niečo nedovolila a ty na protest ideš do najbližšej krčmy. Ale ak mám pravdu povedať, nepatríš sem. nepasuje ti to tu. Máš na viac. Okrem mena som v tejto konverzácii bola asi prvá veta ktorú som myslel úprimne. Nemal som poňatia koľko bolo hodín, ale bol som si istý že ďalšie pivo už nezvládnem,a že som stále unavenejší. Buď sa vyhovorím, alebo môžem pokračovať. Zatiaľ sa mi to páči, moja prvá konverzácia kde sa bavím za nespočet rokov. Teraz ostalo čakať čo odpíše.